Komentár Mons. Rino Fisichella, predseda Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie
„Druhý vatikánsky koncil dal dôležitý impulz na znovu objavovanie Božieho slova“. Toto konštatovanie nám pomôže dostať sa k podstate apoštolského listu, ktorým pápež František ustanovuje Nedeľu Božieho slova. Za polstoročie, ktoré nás delí od koncilu – ktorý bol skutočným podnetom k zmene v dejinách Cirkvi – sme prešli, pokiaľ ide o znovu zavedenie Božieho slova do centra života Cirkvi, plodnú cestu, no ešte nie sme na jej konci. Známe sú dejinné udalosti, ktoré po tridentskom koncile postupne viedli k oddialeniu Svätého písma zo života veriacich a k jeho odovzdaniu do rúk niekoľkých privilegovaných. Možno, že keby sme boli mali pred očami upozornenie sv. Hieronyma – „neznalosť Písma je neznalosťou Krista“, prebiehali by dejiny inak. Dejiny sa však netvoria na základe „keby“ a hypotéz, ale tvorí ich tvrdá realita faktov, hoci podrobených správnej interpretácii.
V tejto súvislosti nadobúda historický význam iniciatíva pápeža Františka, lebo až nasledujúce desaťročia nám umožnia overiť, nakoľko užitočná môže byť pre Cirkev a pre dozrievanie kresťanského ľudu. Niektoré vyjadrenia apoštolského listu nám umožňujú pochopiť podstatu predkladanej iniciatívy a uvedomiť si jej hodnotu. V duchu myslenia, ktoré je pápežovi Františkovi drahé, sa predovšetkým zdôrazňuje, že Sväté písmo patrí Božiemu ľudu. Pápež František, rekapitulujúc dôležité úseky dogmatickej konštitúcie Dei verbum a reflexie synody o „Božom slove v živote a poslaní Cirkvi“, ktoré vyústili do apoštolskej exhortácie Verbum Domini, uzatvára: „Preto je dobré, aby v živote nášho ľudu nikdy nechýbal tento rozhodujúci vzťah so živým Slovom, ktorým sa Boh neustále obracia na svoju nevestu, aby mohla rásť v láske a vo svedectve viery“ (2). No nielen to. Dodáva – a nie je to len rétorické zdôraznenie – že „Biblia nemôže byť dedičstvom iba niekoľkých a už vôbec nie len zbierkou kníh pre niektorých privilegovaných. Patrí predovšetkým ľudu, ktorý je zhromaždený, aby ju počúval a stotožnil sa s týmto Slovom. Neraz sa však objavili snahy monopolizovať tento posvätný text, vyčleniac ho len pre niektoré kruhy alebo vyvolené skupiny. Tak to byť nesmie. Biblia je knihou Pánovho ľudu, ktorý pri jej počúvaní prechádza od rozptýlenia a rozdelenia k jednote. Božie slovo zjednocuje veriacich a robí z nich jeden ľud“ (4). Táto úvaha nám pripomína myšlienky, ktoré pri uvedení na biskupský stolec katedrály sv. Jána v Lateráne vyslovil Benedikt XVI.: „V Cirkvi sú neoddeliteľne spojené Sväté písmo, ktorého pochopenie rastie vďaka inšpirácii Duchom Svätým, a služba jeho autentickej interpretácie, ktorá bola zverená apoštolom. Tam, kde je Sväté písmo odtrhnuté od živého hlasu Cirkvi, upadá do pasce diskusií odborníkov. Zaiste, všetko, čo nám môžu povedať, je dôležité a cenné; práca vedcov je pre nás veľkou pomocou, aby sme tento živý proces, ktorým sa Písmo rozvíjalo, a jeho historické bohatstvo pochopili. Ale samotná veda nám nemôže poskytnúť definitívnu a navždy záväznú interpretáciu; nie je schopná dať nám v interpretácii tú istotu, s ktorou dokážeme žiť a pre ktorú môžeme aj zomrieť. Pre tú je potrebný vznešenejší mandát, ktorý nemôže pochádzať len zo samotných ľudských schopností. Preto je potrebný hlas živej Cirkvi, tej Cirkvi, ktorá je až do konca čias zverená Petrovi a kolégiu apoštolov“.
Ako sme uviedli, ide o vzťah a súlad umožňujúci vnímať dôležitosť Božieho slova, ktoré pod neustálym pôsobením Ducha Svätého (porov. b. 10) a vďaka permanentnej interpretácii pastierov ostáva stále živým Slovom, ktoré sa odovzdáva z generácie na generáciu, aby všetkým ponúklo odpoveď na dôležitú otázku po zmysle, s ktorou je každý vo svojom živote konfrontovaný. Biblia sa teda ešte intenzívnejšie navracia do rúk veriacich, aby sa stala ich každodenných pokrmom a výživou. V tejto perspektíve nám nesmie uniknúť odkaz Dei verbum týkajúci sa Svätého písma a Eucharistie, ktorý pápež František uplatňuje: „Časté čítanie Svätého písma a slávenie Eucharistie umožňuje vzájomné spoznanie sa tých, čo k sebe patria. Ako kresťania sme jeden ľud, ktorý kráča dejinami, posilňovaný prítomnosťou Pána uprostred nás, ktorý k nám hovorí a živí nás. Deň venovaný Biblii nemá byť len ,raz do rokaʻ, ale raz po celý rok, pretože naliehavo potrebujeme zblízka a dôverne poznať Sväté písmo a Zmŕtvychvstalého, ktorý v spoločenstve veriacich neprestajne rozdáva slovo a láme chlieb“ (b. 8).
Vo svetle týchto úvah si môžeme dovoliť urobiť paralelu medzi ustanovením tejto Nedele Božieho slova a Sviatku Božieho tela (presnejšie Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi), počas ktorého slávnostne vyzdvihujeme Kristovo Telo a Krv. Tento sviatok sa zrodil na Západe ako odpoveď na omyly, ktoré hlásal Berengario z Tours, keď spochybnil reálnu prítomnosť Krista v konsekrovanom chlebe. V roku 1264 po zázraku v Orviete pápež Urban IV. bulou Transiturus rozšíril slávenie tohto sviatku na celú Cirkev. Tomáš Akvinský, ktorý prebral starodávny text Venanzia Fortunata (530 – 607), zložil následne Pange lingua, ktorý je dodnes eucharistickým hymnom par excellence. Ustanovenie Nedele Božieho slova by sa časom mohlo stať príležitosťou, keď Cirkev slávi tajomstvo Boha, ktorý sa zjavuje a obracia sa na ľudí svojím slovom, aby ich povolal do spoločenstva života s ním.
Význam tejto nedele umožňujú pápežovi Františkovi objasniť tri obrazy zo Svätého písma. V úvode je to scéna známa z rozprávania Lukášovho evanjelia o učeníkoch, ktorí idú do Emáuz. Evanjelistovi sa darí vyjadriť sklamanie a smútok učeníkov na druhý deň po Pánovej smrti. V pocestnom, ktorý sa k nim v nedeľu pripojí, nespoznávajú Krista, hoci im horí srdce vo chvíli, keď „im vysvetľuje písma... ktoré sa na neho vzťahovali“ (Lk 24, 27). Vzkriesený otvára učeníkom myseľ, aby pochopili Písma. To umožňuje pápežovi napísať: „Vzťah medzi Zmŕtvychvstalým, spoločenstvom veriacich a Svätým písmom je pre našu identitu mimoriadne dôležitý. Bez Pána, ktorý nás uvádza do pochopenia Svätého písma, je nemožné do hĺbky ho pochopiť, ale platí to aj opačne: bez Svätého písma sú pre nás nepochopiteľné udalosti súvisiace s poslaním Ježiša a jeho Cirkvi vo svete“ (b. 1).
Identita kresťanov sa totiž nevzťahuje k nejakému mýtu, ktorý by bol ovocím ľudskej fantázie, ale súvisí s konkrétnymi dejinami, ktorých hlavným hrdinom je Ježiš Kristus, vzbudzujúci vieru. Preto pápež František hovorí: „Vzťah medzi Svätým písmom a vierou veriacich je veľmi hlboký. Pretože viera pochádza z počutia a počutie sa zameriava na Kristove slová (porov. Rim 10, 17), plynie z toho výzva: je naliehavo potrebné a dôležité, aby sa veriaci venovali počúvaniu Pánovho slova, tak v liturgickom dianí, ako aj v modlitbe a osobnej reflexii“ (b. 7).
Ďalší obraz, ktorý pápež využíva, je z Knihy Nehemiášovej, kde sa hovorí o návrate ľudu z exilu a o emóciách, ktoré ľudia prežívali pri znovu objavení a čítaní posvätných textov. Tu sa biblická náuka chápe ako nástroj na znovu odhalenie toho, že tvoria jeden ľud, ktorý slávi zhromaždený okolo Pánovho slova bez obáv, že by ho premohlo bohatstvo v ňom obsiahnuté. Bohatstvo Slova ho podnecuje skôr k tomu, aby stále prekračoval každé jeho odhalenie, ktoré už dosiahol. Citácia krásneho textu svätého básnika a teológa Efréma Sýrskeho (306 –373) pomáha pápežovi predstaviť Božie slovo ako stále živý, hlboký a nevyčerpateľný prameň. Slovami samotného svätého sýrskeho diakona možno povedať: „Raduj sa, lebo si bol napojený, no nesmúť pre to, že bohatstvo Slova ťa presahuje. Ten, kto ti dal smäd, je šťastný, že piješ, navyše ak tvoj smäd nikdy nevyčerpá prameň. Ak tvoj smäd je uhasený bez toho, aby prameň vyschol, môžeš z neho piť znovu zakaždým, keď to budeš potrebovať. Ak by si však vysušil prameň, keď sa napojíš, tvoje víťazstvo by bolo tvojou pohromou. Ďakuj za to, čo si prijal, a nereptaj pre to, čo ostalo nevyužité. To, čo si prijal alebo odniesol, je tvoje, ale to, čo ešte ostalo, je tiež tvojím dedičstvom. To, čo si nemohol prijať v dôsledku svojej slabosti hneď, prijmeš inokedy vďaka svojej vytrvalosti“ (Commento al Diatessaron). Od tohto učenia sa pápež František vracia k opätovnému vyjadreniu požiadavky Božieho ľudu, aby boli pastieri vo svojich homíliách vernými a skúsenými hlásateľmi Slova. Ide o tému, ktorá je pápežovi Františkovi zvlášť drahá a ktorú aj pri tejto príležitosti, ako už predtým niekoľkokrát, zdôraznil: „Celkom špecifickú funkciu pritom zohráva homília [...] Pre mnohých veriacich je to totiž jediná príležitosť, aby zachytili krásu Božieho slova a uvideli jeho vzťah k svojmu každodennému životu [...] Od nás kazateľov sa tiež vyžaduje, aby sme sa usilovali nerozprávať príliš dlho a aby homílie neobsahovali premúdrené reči či cudzorodé argumenty. Keď budeme meditovať nad posvätným textom a modliť sa, potom budeme schopní hovoriť zo srdca – aby sme zasiahli srdcia poslucháčov – a vyjadriť podstatu toho, čo sme zachytili a čo takto prinesie úrodu“ (b. 5).
Posledný obraz vychádza z dvoch textov – z Knihy proroka Ezechiela (porov. 3,3) a zo Zjavenia sv. Jána (porov. 10, 10) – kde je Božie slovo opísané ako sladkosť i horkosť. Toto učenie slúži pápežovi Františkovi, aby potvrdil, že Sväté písmo má skutočne „prorockú funkciu“ (b. 12). Pôsobením Ducha Svätého sa totiž odhaľuje nielen to, že inšpiroval svätých autorov, ale aj to, že pôsobí v „tých, ktorí počúvajú Božie slovo“ (b. 10). Dynamický a živý charakter Božieho slova preto nemôže byť uzavretý len v knihe, ale ju presahuje v stále živom odovzdávaní. To umožňuje Cirkvi byť ľudom, ktorý má zodpovednosť až do konca neprestajne odovzdávať Slovo, z ktorého sama povstala a ktoré ju vedie k zavŕšeniu. Hoci toto Slovo je pri počúvaní sladké ako med, po prehltnutí sa v útrobách stáva horkým. Pápež František sústreďuje svoju úvahu práve na tento aspekt: „Sladkosť Božieho slova nás núti, aby sme sa oň podelili s tými, ktorých v živote stretáme, aby sme vyjadrili istotu nádeje, ktorú obsahuje (porov. 1 Pt 3, 15 – 16). Horkosť sa nám zasa často ponúka, keď si overíme, aké je pre nás ťažké dôsledne žiť podľa neho, alebo konkrétne zakúsime, že je odmietané, pretože sa nepovažuje za schopné dať životu zmysel“ (b. 12).
Nedeľa Božieho slova sa stáva pre naše spoločenstvá príležitosťou, aby sme dodali ďalšiu energiu tomu, čo už konáme, a inšpirovali sa na ďalšiu cestu, neunavili sa a nikdy si neprivykli na novosť, ktorú Slovo ponúka. Pápež František uznáva, že v miestnych cirkvách už existujú mnohé iniciatívy; predsa však sústredenie pozornosti na Božie slovo v rámci osobitnej nedele – na znamenie jednoty a ekumenizmu – môže podporiť hlbšie skúmanie Biblie a jej poznanie veriacimi (porov. b. 3). Bude to pastoračná príležitosť na posilnenie entuziazmu v diele novej evanjelizácie, ktorý zapáli veriacich v tejto ťažkej historickej chvíli, plnej výziev, na ktoré Pánovo slovo ponúka zmysluplnú odpoveď.