List biskupom Katolíckej cirkvi o vzťahu medzi hierarchickými a charizmatickými darmi pre život a poslanie Cirkvi PDF
Úvod
Dary Ducha Svätého v Cirkvi, ktorá plní svoje poslanie
1. Cirkev sa omladzuje silou evanjelia a Duch ju neustále obnovuje, buduje a riadi „rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi“[1]. Druhý vatikánsky koncil opakovane zdôrazňoval obdivuhodné dielo Ducha Svätého, ktorý posväcuje Boží ľud, vedie ho a krášli čnosťami a obohacuje ho osobitnými darmi na jeho budovanie. Pôsobenie božského Utešiteľa v Cirkvi má mnohé podoby, ako na to často poukazovali cirkevní otcovia. Ján Zlatoústy píše: „Ktoré milosti, pôsobiace našu spásu, nám nedaruje Duch Svätý? Prostredníctvom neho sme boli oslobodení z otroctva a povolaní k slobode, privedení k adoptívnemu synovstvu a takpovediac nanovo utvorení potom, ako sme odložili ťažké a nenávidené bremeno našich hriechov. Prostredníctvom Ducha Svätého tu nachádzame zbor kňazov a vlastníme zástup učencov; z tohto prameňa prýštia dary zjavenia, milosti uzdravenia a všetky ostatné charizmy, ktoré zdobia Božiu Cirkev“[2]. Vďaka samotnému životu Cirkvi, mnohým zásahom magistéria a teologickému bádaniu sa úspešne rozvinulo povedomie o mnohorakom pôsobení Ducha Svätého v Cirkvi, čím si charizmatické dary, ktorými je Boží ľud v každom čase obohacovaný na plnenie svojho poslania, získali osobitnú pozornosť.
V dnešnej dobe sa javí ako zvlášť naliehavá úloha účinne tlmočiť evanjelium. Svätý Otec František vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium pripomína, že „ak nás má niečo sväto znepokojovať a spôsobovať starosti nášmu svedomiu, potom to, že mnohí naši bratia žijú bez sily svetla a útechy z priateľstva Ježiša Krista; bez spoločenstva viery, ktoré ich zhromažďuje; bez horizontu zmyslu života“[3]. Pozvanie byť Cirkvou „ktorá vychádza”, nás vedie k tomu, aby sme celý kresťanský život nanovo pochopili na základe misijného kľúča.[4] Úloha evanjelizovať sa týka všetkých oblastí Cirkvi: riadnej pastorácie, ohlasovania evanjelia tým, ktorí sa vzdali kresťanskej viery, a zvlášť tým, ktorí sa nikdy nedostali k Ježišovmu evanjeliu, alebo ho vždy odmietali.[5] Pri plnení tejto úlohy, ktorá je nevyhnutnou súčasťou novej evanjelizácie, je viac ako inokedy potrebné uznať a oceniť mnohé charizmy, ktoré dokážu vzbudiť a živiť vieru Božieho ľudu.
Mnohoraké cirkevné zoskupenia
2. Tak pred, ako aj po Druhom vatikánskom koncile vznikli mnohé cirkevné zoskupenia, ktoré predstavujú významný zdroj obnovy pre Cirkev i pre naliehavo potrebné „pastoračné a misijné obrátenie“[6] celého cirkevného života. K hodnote a bohatstvu všetkých tradičných zoskupení, ktoré charakterizujú ich vlastné špecifické ciele, ako aj inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života, sa pridávajú novšie skupiny, ktoré možno opísať ako združenia veriacich, cirkevné hnutia a nové komunity; nimi sa zaoberá tento dokument. Tieto zoskupenia nemožno chápať len ako nezávislé skupiny osôb, ktoré sledujú určitý spoločenský či náboženský cieľ. V cirkevnom prostredí sa odlišujú svojím charakterom „hnutia“, pretože sú veľmi dynamické, schopné urobiť evanjelium veľmi príťažlivým a ponúknuť kresťanský život s globálnou perspektívou, zahŕňajúcou všetky stránky ľudskej existencie. Združovanie sa veriacich do skupín, v ktorých intenzívne spoluprežívajú svoje kresťanstvo, s cieľom posilniť svoj život viery, nádeje a lásky, výstižne vyjadruje cirkevnú dynamiku ako tajomstvo spoločenstva pre poslanie a javí sa ako znak jednoty Cirkvi v Kristovi. V tomto zmysle cirkevné združenia vznikajúce zo spoločnej charizmy, smerujú k tomu, aby ich cieľom bol „všeobecný apoštolský cieľ Cirkvi“[7]. Z tohto hľadiska združenia veriacich a nové spoločenstvá ponúkajú nové formy nasledovania Krista, v ktorých sa prehlbuje communio cum Dio a communio fidelium. Tým sa očarenie zo stretnutia s Pánom Ježišom a krása kresťanského života prežívaného v jeho celistvosti vnáša do nových spoločenských kontextov. V týchto zoskupeniach sa prejavuje aj osobitná forma misií a svedectva, zameraných na podporu a rozvoj živého vedomia o vlastnom kresťanskom povolaní, ako aj na stabilné postupy kresťanskej formácie a cesty evanjeliovej dokonalosti. V súlade s rozličnými charizmami sa na nich môžu podieľať veriaci v rôznom životnom stave (laici, vysvätení služobníci i zasvätené osoby), čo poukazuje na pestré bohatstvo cirkevného spoločenstva. Veľká schopnosť týchto zoskupení združovať ľudí je dôležitým dokladom toho, že Cirkev nerastie „z prozelytizmu“, ale na základe „príťažlivosti“[8].
Obracajúc sa k predstaviteľom hnutí a nových spoločenstiev, Ján Pavol II. povedal, že v nich spoznáva Duchom Svätým vzbudenú „prozreteľnú odpoveď“[9] na potrebu presvedčivo tlmočiť evanjelium celému svetu, s ohľadom na významné transformačné procesy prebiehajúce na celosvetovej úrovni, často poznačené silne sekularizovanou kultúrou. Tento kvas Ducha „priniesol do života Cirkvi neočakávanú a niekedy priam výbušnú novosť“[10]. Ten istý pápež pripomenul, že pre všetky tieto cirkevné zoskupenia sa otvára čas „cirkevnej zrelosti“, ktorý predstavuje ich plné ocenenie a začlenenie „do miestnych cirkví a farností, a to stále v spoločenstve s pastiermi a v poslušnosti voči ich pokynom“[11]. Tieto nové zoskupenia, za ktoré je srdce Cirkvi naplnené radosťou a vďačnosťou, majú mať pozitívny vzťah k všetkým ostatným darom prítomným v cirkevnom živote.
Cieľ predloženého dokumentu
3. Kongregácia pre náuku viery chce týmto dokumentom vo svetle vzťahu medzi hierarchickými a charizmatickými darmi zdôrazniť tie teologické a ekleziologické prvky, ktorých pochopenie môže podporiť plodnú a riadnu účasť nových združení na spoločenstve a poslaní Cirkvi. S týmto cieľom sú predstavené predovšetkým niektoré kľúčové prvky náuky o charizmách, ktoré nachádzame v Novom zákone, ako aj úvahy učiteľského úradu týkajúce sa týchto nových zoskupení. Následne, vychádzajúc z istých princípov systematickej teológie, ponúkame identifikačné prvky hierarchických a charizmatických darov, spolu s niekoľkými kritériami na rozlišovanie nových cirkevných zoskupení.
...
[1] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 4.[2] JÁN ZLATOÚSTY: Homilia de Pentecoste, II, 1: PG 50, 464.
[3] FRANTIŠEK: apoštolská exhortácia Evangelii gaudium (24. novembra 2013), 49: AAS 105 (2013), 1040.
[4] Porov. tamže 20 – 24: AAS 105 (2013), 1028 – 1029.
[5] Porov. tamže 14: AAS 105 (2013), 1028 – 1029.
[6] Tamže 25: AAS 105 (2013), 1030.
[7] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dekrét Apostolicam actuositatem, 19.
[8] FRANTIŠEK: apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 14: AAS 105 (2013), 1026; porov. BENEDIKT XVI.: Homília pri úvodnej svätej omši na 5. všeobecnej konferencii latinskoamerického episkopátu a episkopátu Karibiku vo svätyni La Aparecida (13. máj 2007): AAS 99 (2007), 43.
[9] JÁN PAVOL II.: Príhovor k príslušníkom cirkevných hnutí a nových komunít na vigíliu Zoslania Ducha Svätého (30. mája 1998), 7: Insegnamenti di Giovanni Paolo II, XXI, 1 (1998), 1123.
[10] Tamže 6: Insegnamenti di Giovanni Paolo II, XXI, 1 (1998), 1122.
[11] Tamže 8: Insegnamenti di Giovanni Paolo II, XXI, 1 (1998), 1124.