biskupom, kňazom a diakonom, zasväteným osobám a veriacim laikom o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete PDF
Úvod
1. Radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom. Tí, ktorí sa ním nechajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie. S Ježišom Kristom sa stále rodí a znovuzrodzuje radosť. V tejto exhortácii sa chcem obrátiť na kresťanských veriacich, aby som ich pozval do novej etapy evanjelizácie plnej radosti a naznačil cesty napredovania Cirkvi v budúcich rokoch.
I. Radosť, ktorá sa obnovuje a odovzdáva
2. Veľkým nebezpečenstvom v dnešnom svete, poznačenom rôznorodou a vtieravou ponukou konzumizmu, je sebecký smútok, ktorý vyviera z pohodlného a skúpeho srdca, z horúčkovitého vyhľadávania povrchných radostí, z izolovaného svedomia. Keď sa vnútorný život uzavrie do vlastných záujmov, nezostane v ňom miesto pre druhých, chudobní tam už nemajú priestor, Boží hlas nepočuť, ustane sladká radosť z jeho lásky, vyhasne entuziazmus pre konanie dobra. Aj veriacim hrozí vážne a trvalé riziko. Mnohí mu prepadnú a premenia sa na hnevlivých, nespokojných ľudí bez života. Toto nie je cesta plného a hodnotného života; toto nie je Božia vôľa pre nás; toto nie je život v Duchu, ktorý vyviera zo srdca vzkrieseného Krista.
3. Pozývam každého kresťana, nech už sa nachádza na akomkoľvek mieste a v akejkoľvek situácii, na nové osobné stretnutie s Ježišom Kristom alebo aspoň ochotne nechať sa stretnúť; na každodenné, neprestajné hľadanie Krista. Niet dôvodu na to, aby si niekto myslel, že takéto stretnutie nie je preňho, pretože „nikto nie je vylúčený z radosti, ktorú daruje Pán“.[1] Toho, kto je ochotný riskovať, Pán nesklame, a keď niekto čo len malým krôčikom vykročí ku Kristovi, zistí, že on ho už očakával s otvoreným náručím. Toto je ten okamih, keď Kristovi treba povedať: „Pane, dal som sa oklamať; tisícmi spôsobmi som utekal pred tvojou láskou, ale znovu som tu, aby som obnovil spojenie s tebou. Potrebujem ťa. Znovu ma vysloboď, Pane, prijmi ma ešte raz do svojho zachraňujúceho náručia.“ Je nám len na osoh vrátiť sa k nemu, keď sme stratení. Ešte raz to musím zdôrazniť: Boh sa nikdy neunaví odpúšťaním; to sa skôr my unavíme prosením o jeho milosrdenstvo. Ten, kto nás pozval odpúšťať „sedemdesiatsedemkrát“ (Mt 18, 22), dáva nám príklad: On sám odpúšťa sedemdesiatsedemkrát. Znovu a znovu sa vracia, aby si nás naložil na plecia. Nik nám nebude môcť zobrať dôstojnosť, ktorú nám dáva táto nekonečná, neustála láska. On nám umožňuje zdvihnúť hlavu a začať odznova; s nehou, ktorá nás nikdy nesklame a ktorá nám vždy vie prinavrátiť radosť. Neutekajme od Kristovho vzkriesenia, nepokladajme sa za porazených, nech už sa stane čokoľvek. Veď nič nie je mocnejšie ako jeho život, ktorý nás ženie vpred.
4. Knihy Starého zákona predpovedali radosť spásy, ktorá priam prekypovala v mesiášskych časoch. Prorok Izaiáš sa obracia na očakávaného Mesiáša a s radosťou ho pozdravuje: „Rozmnožil si plesanie, zväčšil si radosť“ (Iz 9, 2). Povzbudzuje obyvateľov Siona, aby ho prijali so spevmi: „Plesaj a jasaj!“ (Iz 12, 6). Tých, ktorí ho už zbadali na horizonte, prorok pozýva, aby sa stali poslami pre druhých: „Vystúp na vysoký vrch, blahozvesť Siona! Pozdvihni mocne svoj hlas, blahozvesť Jeruzalema!“ (Iz 40, 9). Celé stvorenie má účasť na tejto radosti zo spásy: „Plesaj, nebo, a jasaj, zem, plesaním zaznejte, vrchy, lebo Pán utešuje svoj ľud a nad svojimi biednymi sa zľutúva“ (Iz 49, 13).
Zachariáš vidí Pánov deň a pozýva všetkých, aby pozdravili Kráľa, ktorý prichádza – skromný, nesie sa na osliatku: „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu!“ (Zach 9, 9). Asi najviac oduševnené pozvanie ponúka prorok Sofoniáš: ako žiarivé centrum oslavy a radosti nám predstavuje samotného Boha, ktorý svojmu ľudu chce odovzdať tento spásonosný výkrik. Je pre mňa veľmi povzbudzujúce znovu čítať tento text: „Uprostred teba je Pán, tvoj Boh, spásonosný hrdina; zajasá nad tebou od radosti, obnoví svoju lásku, výskať bude od plesania“ (Sof 3, 17).
Je to radosť, ktorú prežívame uprostred každodenných vecí ako odpoveď na láskyplné pozvanie Boha, nášho Otca: „Synu, ak máš z čoho, dopraj si a Bohu prinášaj obetu, ako sa sluší… Nepripusť, aby ti unikol radostný deň“ (Sir 14, 11. 14). Koľko nežnej otcovskej lásky cítiť z týchto slov!
5. Evanjelium, v ktorom sa odráža slávny Kristov kríž, nás naliehavo pozýva radovať sa. Stačí niekoľko príkladov: „Zdravas’ – Raduj sa!“ je anjelov pozdrav Márii (Lk 1, 28). Máriina návšteva u Alžbety spôsobila, že Ján poskočil radosťou v lone svojej matky (porov. Lk 1, 41). Vo svojom chválospeve Mária hovorí: „Môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi“ (Lk 1, 47). Keď Ježiš začína svoje verejné účinkovanie, Ján hovorí: „A táto moja radosť je úplná“ (Jn 3, 29). Sám Ježiš „zaplesal v Duchu Svätom“ (Lk 10, 21). Jeho posolstvo je prameňom radosti: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15, 11). Naša kresťanská radosť vyviera z prameňa jeho prekypujúceho srdca. Svojim priateľom sľubuje: „Vy budete plakať a nariekať, a svet sa bude radovať. Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť“ (Jn 16, 20). A nalieha: „Zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme“ (Jn 16, 22). Neskôr, keď ho učeníci videli vzkrieseného, „zaradovali sa“ (Jn 20, 20). Kniha Skutky apoštolov hovorí, že v prvom spoločenstve „s radosťou požívali pokrm“ (Sk 2, 46). Kade učeníci prešli, tam „nastala veľká radosť“ (Sk 8, 8) a oni uprostred prenasledovaní „boli naplnení radosťou“ (Sk 13, 52). Aj eunuch, keď bol pokrstený, „šiel svojou cestou plný radosti“ (Sk 8, 39) a strážca väzenia „sa radoval s celým svojím domom, že uveril Bohu“ (Sk 16, 34). Prečo by sme aj my nevstúpili do tohto prúdu radosti?
6. Sú kresťania, ktorých život je ako pôst bez Veľkej noci. Uvedomujem si, že radosť nemožno žiť rovnakým spôsobom vo všetkých etapách a okolnostiach života, pretože tieto okolnosti niekedy bývajú veľmi zložité. Radosť sa prispôsobuje a premieňa, ale vždy zostáva prítomná – aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne nadovšetko milovaní. Chápem, že ľudia sú náchylní na smútok pre veľké ťažkosti, ktorým musia čeliť, ale kúsok po kúsku musíme dať priestor radosti z viery – ako skrytej, ale istej dôvere aj uprostred najhorších trápení: „Z pokoja si mi vyhnal dušu, zabudol som na blaho… Toto si beriem k srdcu, pre toto budem dúfať. Láskavosť Pána, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa, obnovuje sa každým ránom; veľká je tvoja vernosť… Dobre je ticho čakať Pánovo spasenie“ (Nár 3, 17. 21 – 23. 26).
7. Pokušenie sa často prejavuje vo výhovorkách a sťažnostiach, akoby na to, aby sme sa dokázali radovať, musel byť splnený nekonečný zoznam podmienok. Je to tak, pretože „technologická spoločnosť dokázala znásobiť príležitosti na potešenie, ale len veľmi ťažko dokáže vyvolať radosť“.[2] Môžem povedať, že tie najkrajšie a najspontánnejšie radosti, ktoré som počas svojho života zažil, boli radosti veľmi chudobných ľudí, ktorí toho mali naozaj veľmi málo. Pamätám si tiež opravdivú radosť tých, ktorí si aj uprostred náročných pracovných povinností dokázali zachovať veriace, štedré a jednoduché srdce. Rozličnými spôsobmi tieto radosti vyvierajú z prameňa veľkej Božej lásky, ktorá sa prejavila v Ježišovi Kristovi. Nikdy ma neunaví opakovať slová Benedikta XVI., ktoré nás vedú do centra evanjelia: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie.“[3]
8. Len vďaka tomuto stretnutiu – alebo opakovanému stretávaniu – s Božou láskou, stretnutiu, ktoré sa premieňa na šťastné priateľstvo, oslobodzujeme sa od izolovaného svedomia a od zameranosti na seba samých. K tomu, aby sme boli naplno ľuďmi, dospievame vtedy, keď sme viac než len ľuďmi – keď Bohu dovolíme, aby nás vyviedol za hranice nás samých, aby sme obsiahli plnosť pravdy o našom bytí. Z toho potom pramení evanjelizačné úsilie. Totiž ak niekto prijal túto lásku, ktorá životu dáva nový zmysel, ako sa o ňu môže nepodeliť s ostatnými?
II. Sladká a potešujúca radosť z hlásania evanjelia
9. Dobro má vždy tendenciu šíriť sa. Každá autentická skúsenosť pravdy a krásy chce rásť a každý človek, ktorý prežíva hlboké oslobodenie, získava väčšiu citlivosť na potreby druhých. Keď sa dobro šíri, zapúšťa korene a rozvíja sa. Práve preto ten, kto túži žiť dôstojne a plnohodnotne, nemá inú možnosť, než všímať si druhých a snažiť sa o ich dobro. Nemalo by nás prekvapiť to, čo hovorí svätý Pavol: „Lebo nás ženie Kristova láska“ (2 Kor 5, 14); „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal!“ (1 Kor 9, 16).
10. Pred nami je výzva žiť na vyššom stupni, nie však s menšou intenzitou: „Život sa posilňuje darovaním a oslabuje izoláciou a pohodlnosťou. Naozaj najviac dokážu využiť možnosti života tí, ktorí opustia istý breh a nechajú sa nadchnúť pre poslanie sprostredkovať život druhým.“[4] Keď Cirkev pozýva na úlohu evanjelizovať, nerobí nič iné než to, že kresťanom ukazuje pravý dynamizmus ich osobnej realizácie: „Tu objavujeme hlboko siahajúci zákon: náš život rastie a dozrieva v takej miere, v akej ho dávame k dispozícii životu druhých. Misia je v konečnom dôsledku práve týmto.“[5] Preto by sa hlásateľ evanjelia nemal stále tváriť ako na pohrebe. Objavme znovu a posilnime horlivosť, „sladkú a potešiteľnú radosť z evanjelizácie, a to aj vtedy, keď treba siať pomedzi slzy. […] Nech dnešný svet počuje radostnú zvesť – po ktorej s úzkosťou i nádejou túži – nie od smutných, malomyseľných, netrpezlivých alebo bojazlivých hlásateľov evanjelia, ale od takých, ktorých život žiari horlivosťou; od takých, ktorí už sami zakúsili Kristovu radosť“.[6]
Večná novosť
11. Nové hlásanie ponúka veriacim, aj vlažným a nepraktizujúcim, novú radosť z viery a evanjelizačnú plodnosť. Jeho centrum a podstata zostávajú rovnaké: je nimi Boh, ktorý prejavil svoju veľkú lásku v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. On stále obnovuje svojich veriacich: v ktoromkoľvek veku „dostávajú novú silu, získavajú krídla ako orly, utekať budú a neustanú, budú putovať a neomdlejú“ (Iz 40, 31). Kristus je „večné evanjelium“ (Zjv 14,6) a je „ten istý včera i dnes a naveky“ (Hebr 13, 8), ale jeho bohatstvo a krása sú nevyčerpateľné. On je stále mladý a je neustálym prameňom novosti. Cirkev sa neprestáva čudovať, aká veľká je „hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti“ (Rim 11, 33).
Svätý Ján z Kríža hovorieval: „táto hĺbka Božieho poznania a múdrosti je taká veľká a nesmierna, že aj keď ju už duša pozná, môže sa do nej stále hlbšie ponárať“.[7] Alebo ako hovorí svätý Irenej: „[Kristus] pri svojom príchode priniesol so sebou všetku novosť“.[8] On vždy svojou novosťou dokáže obnoviť náš život a naše spoločenstvo, a aj keď sa ho dotkli temné obdobia a slabosti Cirkvi, kresťanské posolstvo nemôže nikdy zostarnúť. Ježiš Kristus dokáže tiež prelomiť nudné schémy, v ktorých sa ho niekedy pokúšame uväzniť, a vie nás prekvapiť svojou neustálou Božou tvorivosťou. Vždy keď sa snažíme vrátiť k prameňu a obnoviť pôvodnú čerstvosť evanjelia, ukážu sa nové cesty a kreatívne metódy, rôzne vyjadrovacie formy, výrečnejšie symboly, slová naplnené obnoveným významom pre dnešný svet. Naozaj každá autentická činnosť evanjelizácie je vždy „nová“.
12. Aj keď si dané poslanie vyžaduje intenzívne úsilie, bolo by chybou chápať ho len ako hrdinské osobné snaženie, pretože celé toto dielo je predovšetkým jeho a presahuje všetko, čo my dokážeme objaviť a pochopiť. Ježiš je „prvý a najväčší hlásateľ evanjelia“.[9] Pri každej forme hlásania evanjelia prvé miesto patrí Bohu, ktorý nás povolal, aby sme s ním spolupracovali, a povzbudzuje nás silou svojho Ducha. Skutočná novosť je tá, ktorú tajomným spôsobom chce priniesť Boh; tá, ktorú on inšpiruje, tá, ktorú on vyvoláva, tá, ktorú on vedie a sprevádza tisícmi spôsobmi. V celom živote Cirkvi musí byť zrejmé, že iniciatívu má Boh, ktorý „nás miloval“ ako prvý (1 Jn 4, 10), a že Boh je ten, „ktorý dáva vzrast“ (1 Kor 3, 7). Toto presvedčenie nám umožňuje zachovať si radosť aj pri takej náročnej a zložitej úlohe, ktorá si vyžaduje celý náš život. Chce od nás všetko, ale zároveň nám aj všetko ponúka.
13. Novosť tohto poslania nesmieme vnímať ako vytrhnutie koreňov alebo zabudnutie na živé dejiny, ktoré nás obklopujú a hýbu vpred. Pamäť je rozmerom našej viery, ktorý by sme mohli nazvať „deuteronomickým“, použijúc analógiu s pamäťou Izraela. Ježiš nám zanecháva Eucharistiu ako každodennú pamäť Cirkvi, ktorá nás čoraz hlbšie vovádza do Veľkej noci (porov. Lk 22, 19). Radosť z hlásania evanjelia stále žiari na pozadí vďačnej pamäti: je to milosť, o ktorú nám treba prosiť. Apoštoli nikdy nezabudli na ten okamih, keď sa Ježiš dotkol ich srdca: „Boli asi štyri hodiny popoludní“ (Jn 1, 39). Spolu s Ježišom nám pamäť pripomína skutočný „oblak svedkov“ (Hebr 12, 1). Medzi nimi vystupujú do popredia niektoré osoby, ktoré sa nás dotkli osobitným spôsobom a vďaka ktorým vzklíčila aj naša veriaca radosť: „Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo“ (Hebr 13, 7). Niekedy sú to jednoduché a blízke osoby, ktoré nás uviedli do života viery: „Spomínam si na tvoju úprimnú vieru, akú mala už tvoja stará matka Loida a tvoja matka Eunika“ (2 Tim 1, 5). Veriaci je v zásade „pamätlivý“.
III. Nová evanjelizácia na odovzdávanie viery
14. V načúvaní Ducha, ktorý nám spoločne pomáha rozlišovať znamenia čias, od 7. do 28. októbra 2012 prebehlo XIII. riadne generálne zhromaždenie Synody biskupov na tému „Nová evanjelizácia na odovzdávanie kresťanskej viery“. Synoda pripomenula, že nová evanjelizácia povoláva všetkých a uskutočňuje sa najmä v troch oblastiach.[10] Na prvom mieste spomeňme oblasť riadnej pastorácie „oživovanej plameňom Ducha, rozohňujúceho srdcia veriacich, ktorí pravidelne navštevujú spoločenstvo a stretávajú sa v deň Pána, aby sa živili jeho slovom a chlebom večného života“.[11] Do tejto oblasti možno zaradiť aj veriacich, ktorí majú intenzívnu i úprimnú katolícku vieru a prejavujú ju rozličnými spôsobmi, i keď sa pravidelne nezúčastňujú na bohoslužbách. Táto pastoračná starostlivosť je zameraná na rast veriacich, aby celým svojím životom čoraz lepšie odpovedali na Božiu lásku.
Na druhom mieste spomeňme oblasť „pokrstených osôb, ktorých životy však nezodpovedajú požiadavkám krstu“,[12] neprejavujú srdečnú prináležitosť k Cirkvi a nepociťujú útechu viery. Cirkev ako vždy pozorná matka sa snaží, aby zažili obrátenie, ktoré im prinavráti radosť a túžbu žiť podľa evanjelia.
Napokon podotýkame, že evanjelizácia je spojená s ohlasovaním evanjelia tým, ktorí nepoznajú Ježiša Krista alebo ho odjakživa odmietali. Mnoho z nich hľadá Boha v skrytosti, vedie ich túžba spoznať jeho tvár, a to aj v krajinách starobylej kresťanskej tradície. Všetci majú právo prijať evanjelium. Kresťania majú povinnosť hlásať ho bez toho, aby kohokoľvek vylučovali – nie však ako tí, ktorí nútia dodržiavať nové povinnosti, ale ako tí, ktorí spoločne prežívajú radosť, poukazujú na nový, krásny horizont a ponúkajú výbornú hostinu. Cirkev sa nešíri prozelytizmom, ale „príťažlivosťou“.[13]
15. Ján Pavol II. nás pozýva, aby sme si uvedomili, že „nemôžeme strácať zápal pre ohlasovanie“ tým, ktorí sú vzdialení od Krista, lebo toto je „prvoradou úlohou Cirkvi“.[14] Misionárska činnosť „predstavuje ešte aj dnes najväčšiu výzvu pre Cirkev“[15] a „misionárska úloha musí byť prvoradá“.[16] Čo by sa stalo, keby sme tieto slová vzali naozaj vážne? Jednoducho by sme spoznali, že misijná činnosť je vzorom pre každé úsilie Cirkvi.
V tomto duchu latinskoamerickí biskupi povedali, že „nemôžeme viac zostať pokojní, len v pasívnom očakávaní, vnútri našich kostolov“[17] a že je nevyhnutné prejsť od „pastorácie jednoduchého udržiavania k pastorácii rozhodne misijnej“.[18] Táto úloha je stále prameňom veľkých radostí pre Cirkev: „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Lk 15, 7).
Zmysel a ohraničenie tejto exhortácie
16. S radosťou som prijal pozvanie synodálnych otcov napísať túto exhortáciu.[19] Pri jej tvorbe som sa snažil zozbierať bohaté ovocie práce synody. Radil som sa tiež s viacerými ľuďmi a chcem vyjadriť starosti, ktorými sa zaoberám v tomto konkrétnom okamihu ohlasovania evanjelia. Existuje nespočítateľné množstvo tém spojených s evanjelizáciou dnešného sveta, ktoré by bolo možné rozvíjať. Rozhodol som sa však nevenovať podrobne týmto početným otázkam, ktoré musia byť predmetom štúdia a náležitého prehlbovania. Nemyslím si ani, že od pápežského učenia by sa mali očakávať definitívne alebo vyčerpávajúce vyjadrenia týkajúce sa všetkých otázok Cirkvi a sveta. Nie je vhodné, aby pápež nahrádzal miestne biskupské spoločenstvá pri rozhodovaní o všetkých problémoch, ktoré sa vyskytujú na ich území. V tomto zmysle som si vedomý potreby smerovania k zdravej „decentralizácii“.
17. Rozhodol som sa tu predstaviť niektoré línie, ktoré by v celej Cirkvi mohli vyvolať a usmerniť novú etapu hlásania evanjelia, plnú horlivosti a dynamizmu. V tomto kontexte a na základe učenia dogmatickej konštitúcie Lumen gentium som sa rozhodol, že popri iných témach sa budem viac venovať najmä nasledujúcim otázkam:
a) Reforma Cirkvi v jej misionárskom úsilí.
b) Pokušenia pastoračných pracovníkov.
c) Cirkev ako plnosť Božieho ľudu, ktorá hlása evanjelium.
d) Homília a jej príprava.
e) Prijatie chudobných v spoločnosti.
f) Pokoj a sociálny dialóg.
g) Duchovné motivácie na misionársku činnosť.
18. Zaoberal som sa týmito témami do takej miery, ktorá sa možno niekomu bude zdať až prehnaná. Neurobil som to však s úmyslom ponúknuť traktát, ale preto, aby som poukázal na veľký praktický vplyv týchto tém na aktuálne úlohy Cirkvi. Všetky tieto témy skutočne pomáhajú načrtnúť určitý štýl ohlasovania evanjelia, ktorý odporúčam prijať za vlastný vo všetkých aktivitách a snaženiach. Práve týmto spôsobom možno v našej každodennej práci prijať povzbudenie Božieho slova: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4, 4).
Prvá kapitola
Misionárska transformácia Cirkvi
19. Evanjelizácia poslúcha Ježišov misijný príkaz: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20). V týchto veršoch nachádzame opis okamihu, v ktorom vzkriesený Ježiš posiela svojich učeníkov, aby ohlasovali evanjelium v každom čase a na každom mieste, aby sa viera v neho rozšírila do všetkých končín zeme.
I. Cirkev, ktorá vychádza
20. V Božom slove sa neustále objavuje tento dynamizmus „vychádzania“, do ktorého Boh povzbudzuje veriacich. Abrahám prijal pozvanie, aby sa vydal do novej zeme (porov. Gn 12, 1 – 3). Mojžiš poslúchol Božie povolanie: „Poď, pošlem ťa“ (Ex 3, 10) a vyviedol ľud do zasľúbenej zeme (porov. Ex 3, 17). Jeremiášovi povedal: „Pôjdeš všade, kde ťa pošlem“ (Jer 1, 7). Aj dnes v tomto Ježišovom „choďte“ sú obsiahnuté všetky nové scenáre i výzvy evanjelizačného poslania Cirkvi a všetci sme pozvaní na tento nový misionársky „východ“. Každý kresťan a každé spoločenstvo musia dobre rozlíšiť, na akú konkrétnu cestu ich Pán posiela, ale všetci sme pozvaní prijať toto povolanie: vyjsť z vlastnej pohodlnosti a mať odvahu ísť na všetky periférie, ktoré potrebujú svetlo evanjelia.
21. Radosť evanjelia, ktorá napĺňa život spoločenstva učeníkov, je misionárska radosť. Cítia ju sedemdesiati dvaja učeníci, ktorí sa vracajú z misie plní radosti (porov. Lk 10, 17). Prežíva ju Ježiš, keď plesá radosťou v Duchu Svätom a chváli Otca, pretože jeho zjavenie preniká ku chudobným a najmenším (porov. Lk 10, 21). Plní obdivu ju cítili aj prví z tých, ktorí sa obrátili pri hlásaní apoštolov, pričom „každý ich počul hovoriť svojím jazykom“ (Sk 2, 6) na deň Turíc. Táto radosť je znakom toho, že evanjelium bolo ohlásené a prináša ovocie. Má však v sebe aj dynamiku „exodu“ a daru, dynamiku vyjdenia zo seba a rozsievania – stále znova a stále ďalej. Pán hovorí: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel“ (Mk 1, 38). Keď semeno bolo zasiate na jednom mieste, nezdržuje sa tam dlhšie, aby viac vysvetľoval alebo aby vykonal viac znamení, ale Duch ho vedie, aby sa vybral do ďalších dedín.
22. Slovo má v sebe silu, ktorú nedokážeme predvídať. Evanjelium hovorí o semene, ktoré po zasiatí rastie samo od seba, aj keď hospodár spí (porov. Mk 4, 26 – 29). Cirkev musí prijať túto nespútanú slobodu Slova, ktoré dosahuje to, čo chce – takými formami a spôsobmi, ktoré prekračujú naše chápanie a rúcajú naše schémy.
23. Intimita Cirkvi s Ježišom je intimitou spoločného napredovania a toto „spoločenstvo je [podstatne] misionárske“.[20] Ak chceme kráčať podľa Pánovho vzoru, dnes je životne dôležité, aby sa Cirkev vydala hlásať evanjelium všetkým, na všetky miesta, pri všetkých príležitostiach, bez váhania, bez zdráhania a bez strachu. Evanjeliová radosť je pre celý ľud; nikoho nemožno vylúčiť. Anjel takto ohlasuje betlehemským pastierom: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom“ (Lk 2, 10). Zjavenie svätého apoštola Jána hovorí o anjelovi, ktorý mal „večné evanjelium, aby ho zvestoval obyvateľom zeme, každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu“ (Zjv 14, 6).
Preberať iniciatívu, zapájať sa, sprevádzať, prinášať ovocie a oslavovať
24. Cirkev „vychádzajúca“ je spoločenstvo učeníkov, misionárov, ktorí preberajú iniciatívu, zapájajú sa, sprevádzajú, prinášajú ovocie a oslavujú. „Primerear – ako preberať iniciatívu“ – azda mi odpustíte tento neologizmus. Spoločenstvo, ktoré ohlasuje evanjelium, si uvedomuje, že Pán prevzal iniciatívu, predišiel všetkých v láske (porov. 1 Jn 4, 10), a práve preto vie urobiť prvý krok. Vie prevziať iniciatívu bez strachu ísť dopredu, hľadať tých, čo sa vzdialili, a dôjsť na každú križovatku ciest v snahe odovzdať pozvanie odlúčeným. Prežíva neuhasiteľnú túžbu ponúkať milosrdenstvo, ovocie toho, že zažilo Pánovo nekonečné milosrdenstvo a jeho šíriacu sa silu. Odvážme sa trochu viac preberať iniciatívu! Práve v dôsledku toho sa Cirkev dokáže zapájať a vkladať do vecí. Ježiš umyl nohy svojim učeníkom. Pán sa zapája a zapája aj svojich, kľaká pred druhými na kolená, aby ich poumýval. Hneď však hovorí svojim učeníkom: „ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte“ (Jn 13, 17). Spoločenstvo hlásajúce evanjelium sa vkladá prostredníctvom činností a gest do života druhých, skracuje vzdialenosti, znižuje sa až k poníženiu, ak je to potrebné, a objíma ľudský život, dotýkajúc sa trpiaceho Kristovho tela v ľuďoch. Hlásatelia evanjelia tak „páchnu po ovciach“ a tieto počúvajú ich hlas. Teda spoločenstvo tých, ktorí hlásajú evanjelium, dáva sa k dispozícii na „sprevádzanie“. Sprevádza ľudstvo na všetkých jeho cestách, nech sú akokoľvek náročné alebo dlhé. Pozná dlhé čakanie a apoštolskú vytrvalosť. Evanjelizácia má veľkú trpezlivosť a je si vedomá prekážok. Verná Pánovmu daru, vie prinášať ovocie. Spoločenstvo hlásajúce evanjelium vždy dáva pozor na ovocie, pretože Pán chce, aby bolo plodné. Stará sa o zrno a nestráca pokoj pre kúkoľ. Keď rozsievač vidí vzrastať kúkoľ uprostred pšenice, nereaguje lamentovaním ani panikárením. Nájde spôsob, ako Slovo vložiť do konkrétnej situácie, aby prinieslo plody nového života – aj keď sa môžu zdať len čiastočné alebo nedokonalé. Učeník vie ponúknuť celý svoj život až po obetu mučeníctva – ako svedectvo o Ježišovi Kristovi, ale jeho cieľom nie je vyrábať si nepriateľov, ale skôr to, aby Slovo bolo prijaté a ukázalo svoju oslobodzujúcu a obnovujúcu silu. Napokon radostné spoločenstvo, ktoré hlása evanjelium, vie aj „oslavovať“. Slávi a oslavuje každé malé víťazstvo, každý krok dopredu v evanjelizácii. Radostná evanjelizácia sa stáva krásnou v liturgii ako súčasť každodennej snahy šíriť dobro. Cirkev súčasne evanjelizuje a je evanjelizovaná krásou liturgie, ktorá je oslavou evanjelizačnej činnosti a zároveň prameňom obnovenej túžby po sebadarovaní.
II. Pastorácia v obrátení
25. Dobre viem, že dokumenty sa dnes netešia takému záujmu ľudí ako v iných dobách a že bývajú rýchlo zabudnuté. Napriek tomu chcem zdôrazniť, že to, čo tu zamýšľam vyjadriť, má programový charakter a podstatné dôsledky. Dúfam, že všetky spoločenstvá sa budú snažiť, aby použili potrebné prostriedky na vykročenie po ceste pastoračného a misijného obrátenia, ktoré nenechá veci v takom stave, v akom sú. Teraz nám netreba „bežnú administráciu“.[21] Disponujme sa vo všetkých oblastiach sveta do „permanentného stavu misie“.[22]
26. Pavol VI. pozval na posilnenie výzvy na obnovu, aby sa zdôraznilo, že táto výzva sa netýka len niektorých jednotlivcov, ale celej Cirkvi. Pripomeňme si tento pamätný text, ktorý dodnes nič nestratil zo sily svojej naliehavosti: „Cirkev musí prehĺbiť poznanie o sebe samej, musí sa zamyslieť nad tajomstvom, ktoré je jej vlastné... Z tohto jasného a činorodého poznania vyplýva spontánna túžba konfrontovať ideálny obraz Cirkvi, ako ju Kristus videl, chcel a miloval, svoju nevestu, svätú a nepoškvrnenú (Ef 5, 27), s jej skutočným výzorom, ako sa javí dnes... Preto cítiť takú veľkorysú, ba priam netrpezlivú túžbu po obnove, teda po náprave chýb, odhalených a zavrhnutých týmto poznaním, ktoré je akoby vnútorným spytovaním pri pohľade na model, ktorý nám o sebe zanechal Kristus“.[23] Druhý vatikánsky koncil predstavil obrátenie Cirkvi ako otvorenie sa pre stálu reformu seba samej, smerujúcu k vernosti Ježišovi Kristovi: „Každá reforma Cirkvi vo svojej podstate spočíva v stále rastúcej vernosti jej vlastnému povolaniu... Kristus nabáda putujúcu Cirkev na túto ustavičnú reformu, ktorú ako ľudská a pozemská ustanovizeň neprestajne potrebuje.“[24] Existujú cirkevné štruktúry, ktoré obmedzujú evanjelizačný dynamizmus; a rovnako existujú dobré štruktúry, ktoré ho napomáhajú, ak sú naplnené životom, ktorý ich hýbe, podporuje a hodnotí. Bez nového života a autentického evanjeliového ducha, bez „vernosti Cirkvi vlastnému povolaniu“ sa každá nová štruktúra zakrátko pokazí.
Neodkladná obnova Cirkvi
27. Snívam o misijnej rozhodnosti schopnej všetko premeniť tak, aby sa zvyky, štýly, jazyk a všetky cirkevné štruktúry stali vhodnými prostriedkami na evanjelizáciu súčasného sveta – viac než prostriedkami sebazáchovy. Reformu štruktúr, ktorú si vyžaduje pastoračné obrátenie, možno chápať len v tomto zmysle: urobiť všetko tak, aby sa štruktúry stali viac misijnými; aby sa riadna pastorácia v každej zo svojich podôb stala expanzívnejšou a otvorenejšou, a tak všetkých, ktorí sú aktívni v pastoračnej službe, disponovala k postoju „vychádzania“ a pomáhala tak každému, komu Ježiš ponúka svoje priateľstvo, dať pozitívnu odpoveď. Ako hovoril Ján Pavol II. biskupom Oceánie, „každá obnova v Cirkvi musí mať za cieľ misiu, aby nepadla za obeť cirkevnej zahľadenosti do seba“.[25]
28. Farnosť nie je zastaraná štruktúra; má veľkú flexibilitu a môže na seba vziať rozličné podoby – v závislosti od schopností a misijnej kreativity svojho pastiera a miestneho spoločenstva. Aj keď to určite nie je jediná inštitúcia ohlasovania evanjelia, ak je schopná neustále sa reformovať a adaptovať, bude aj naďalej „Cirkvou, ktorá žije uprostred domov svojich synov a dcér“.[26] To predpokladá, že bude naozaj v kontakte s rodinami a so životom veriacich a že nezostane len nefunkčnou štruktúrou oddelenou od ľudí alebo skupinou vyvolených, ktorí sú zahľadení do seba. Farnosť je prítomnosťou Cirkvi na konkrétnom území; miestom načúvania Slovu a rastu kresťanského života; miestom dialógu, ohlasovania a štedrej lásky; miestom adorácie a slávenia.[27] Prostredníctvom vlastných aktivít farnosť povzbudzuje a formuje svojich členov, aby boli činní v evanjelizácii.[28] Je to spoločenstvo spoločenstiev, svätyňa, do ktorej sa chodia napiť vysmädnutí, aby vládali pokračovať v ceste, centrum neustáleho misijného snaženia. Musíme si však uvedomiť, že výzva na obnovu a reformu farností ešte nepriniesla dostatočné ovocie, ktorým by malo byť to, aby farnosti boli bližšie ľuďom, aby sa stali prostredím živého spoločenstva i spolupráce a celkom sa sústredili na misiu.
29. Ďalšie cirkevné inštitúcie, základné spoločenstvá a malé komunity, hnutia a iné formy asociácií sú bohatstvom Cirkvi, ktoré vzbudzuje Duch Svätý na evanjelizáciu všetkých sektorov a oblastí. Mnohokrát sprostredkujú nové evanjelizačné nadšenie a schopnosť dialógu so svetom, prostredníctvom ktorého sa Cirkev obnovuje. Je pre ne však veľmi prospešné, aby nestratili kontakt s rôznorodou realitou miestnej farnosti a aby sa ochotne začlenili do organickej pastorácie miestnej cirkvi.[29] Táto integrácia zabráni tomu, aby sa sústredili iba na jednu časť evanjelia alebo Cirkvi, alebo tomu, aby sa premenili na kočovníkov, ktorým chýbajú korene.
30. Každá miestna cirkev, teda časť Katolíckej cirkvi pod vedením svojho biskupa, je povolaná na misijné obrátenie. Je subjektom hlásania evanjelia,[30] lebo je konkrétnym vyjadrením jedinej Cirkvi na danom mieste sveta a v nej „je skutočne prítomná a pôsobí jedna, svätá, katolícka a apoštolská Kristova Cirkev“.[31] Je to Cirkev vtelená do jedného konkrétneho priestoru, vybavená všetkými prostriedkami spásy darovanými Kristom, avšak s tvárou konkrétneho miesta. Jej radosť zo sprostredkovania Ježiša Krista je vyjadrená tak v starostlivosti o jeho ohlasovanie na najbiednejších miestach, ako aj v neustálom vychádzaní na periférie vlastného územia alebo do nových spoločensko-kultúrnych prostredí.[32] Snaží sa byť vždy tam, kde najviac chýba svetlo a život Vzkrieseného.[33] Aby sa tento misijný impulz stal intenzívnejším, štedrejším a plodnejším, vyzývam každú miestnu cirkev vstúpiť do rozhodného procesu rozlišovania, očisťovania a reformy.
31. Biskup vždy musí podporovať misijné spoločenstvo vo svojej miestnej cirkvi, nasledujúc ideál prvých kresťanských spoločenstiev, v ktorých všetci mali jedno srdce a jednu dušu (porov. Sk 4, 32). Preto niekedy kráča popredku, aby ukázal cestu a povzbudil nádej ľudu, inokedy svojou jednoduchou a milosrdnou prítomnosťou stojí uprostred všetkých tak, že je každému nablízku; a za niektorých okolností zasa kráča za ľudom – preto, aby pomohol tým, ktorí zaostali, a tiež preto, lebo aj samotné stádo má čuch na hľadanie nových ciest. Vo svojej úlohe usilovať sa o dynamické, otvorené a misijné spoločenstvo musí podporovať a snažiť sa o dozrievanie všetkých prostriedkov aktívnej účasti, o ktorých hovorí Kódex kánonického práva,[34] a tiež o rozvoj ďalších foriem pastoračného dialógu s túžbou počúvať všetkých a nielen tých, ktorí sú vždy ochotní ho chváliť. Cieľom týchto snažení o aktívnu účasť jednotlivých skupín však nemá byť len samotná cirkevná organizácia, ale predovšetkým misijný sen priblížiť sa ku všetkým.
32. Od okamihu, keď som pozvaný žiť to, čo žiadam od druhých, musím premýšľať aj nad konverziou pápežstva. Mne ako biskupovi Ríma prináleží zostať otvoreným návrhom týkajúcim sa mojej služby – návrhom urobiť túto službu vernejšou významu, ktorý jej zamýšľal dať Ježiš Kristus, a tiež súčasným výzvam evanjelizácie. Pápež Ján Pavol II. si želal, aby mu pomohli nájsť „takú formu vykonávania primátu, ktorá sa nezriekne podstaty svojho poslania, a predsa sa otvorí pre novú situáciu“.[35] V tomto sme urobili malý pokrok. Aj pápežstvo a centrálne štruktúry univerzálnej Cirkvi potrebujú počúvať výzvu na pastoračné obrátenie. Druhý vatikánsky koncil povedal, že podobne ako starobylé partriarchálne cirkvi, tak aj konferencie biskupov môžu „mnohorakým a účinným spôsobom prispieť k tomu, aby zmysel pre kolégiovosť vyústil do konkrétnych rozhodnutí“.[36] Ale toto želanie sa naplno neuskutočnilo, pretože sa ešte dostatočne nestanovil štatút biskupských konferencií, ktorý by ich definoval ako nositeľky konkrétnych kompetencií vrátane určitej vlastnej učiteľskej autority.[37] Prílišná centralizácia namiesto toho, aby bola nápomocná, komplikuje život Cirkvi a jej misionársku dynamiku.
33. Pastorácia založená na misijnej perspektíve si žiada opustiť pohodlné pastoračné kritérium typu „vždy sa to tak robilo“. Pozývam všetkých, aby boli odvážni a kreatívni v úlohe znovudefinovať ciele, štruktúry, štýl a evanjelizačné metódy vlastných spoločenstiev. Stanovenie cieľov bez adekvátneho preskúmania prostriedkov na ich dosiahnutie je odsúdené do sveta fantázie. Vyzývam všetkých, aby so štedrosťou a odvahou uvádzali do praxe inštrukcie tohto dokumentu, a to bez zákazov a strachu. Je dôležité nikdy nekráčať sami, ale vždy počítať s bratmi a predovšetkým s vedením biskupov v múdrom i realistickom pastoračnom rozlišovaní.
III. Zo srdca evanjelia
34. Ak všetko chceme vnímať v kontexte misijnej perspektívy, platí to aj pre spôsob odovzdávania posolstva. V dnešnom svete rýchlej komunikácie a zamerania len na to, čo sprostredkujú médiá, posolstvo, ktoré ohlasujeme, viac než kedykoľvek predtým podlieha riziku, že zostane okyptené a zredukované iba na sekundárne aspekty. Dôsledkom toho by bolo, že niektoré otázky, ktoré sú súčasťou morálneho učenia Cirkvi, ocitnú sa mimo kontextu, ktorý im dáva skutočný zmysel. K najväčšiemu problému dochádza, keď sa posolstvo, ktoré ohlasujeme, stotožní s takými druhotnými aspektmi, ktoré – aj keď sú relevantné – samy osebe nevyjadrujú odkaz Ježiša Krista. Musíme byť realisti a nepokladať za samozrejmé, že naši partneri v dialógu poznajú celé pozadie toho, o čom rozprávame, alebo že dokážu spojiť naše výpovede so skutočným jadrom evanjelia, ktoré týmto výpovediam dáva zmysel, krásu a príťažlivosť.
35. Pastorácia s misijným zameraním nie je posadnutá jednoliatym odovzdávaním množstva doktrín ani ich neodbytným vnucovaním. Keď prijmeme pastoračný cieľ a misijný štýl, ktorý sa skutočne týka všetkých bez výnimky, ohlasovanie sa skoncentruje na to, čo je podstatné, na to, čo je najkrajšie, najväčšie, najatraktívnejšie a zároveň najpotrebnejšie. Ponuka sa zjednoduší bez toho, aby stratila hĺbku a pravdivosť, a stane sa ešte presvedčivejšou a jasnejšou.
36. Všetky zjavené pravdy vychádzajú z toho istého božského prameňa a sú predmetom tej istej viery, avšak niektoré z nich majú väčšiu dôležitosť pre jasnejšie vyjadrenie podstaty evanjelia. To, čo žiari v jadre evanjelia, je nádhera spásonosnej Božej lásky, ktorá sa prejavila v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi Kristovi. V tomto zmysle Druhý vatikánsky koncil konštatoval, že „jestvuje poriadok, čiže ,hierarchia‘ právd katolíckeho učenia, lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný“.[38] To isté platí aj o dogmách viery a tiež o celom obsahu doktríny Cirkvi vrátane jej morálneho učenia.
37. Svätý Tomáš Akvinský učil, že aj v morálnom posolstve Cirkvi existuje hierarchia – v čnostiach i skutkoch, ktoré z nich vyplývajú.[39] Skutočne dôležitá je „viera činná skrze lásku“ (Gal 5, 6). Skutky lásky k blížnemu sú najdokonalejším vonkajším vyjadrením vnútornej milosti Ducha: „Základným princípom nového zákona je milosť Svätého Ducha, ktorá sa prejavuje vo viere činnej skrze lásku“.[40] Preto hovorí, že čo sa týka vonkajších skutkov, milosrdenstvo je najväčšou spomedzi čností: „Milosrdenstvo je samo osebe najväčšou čnosťou: jeho obsahom je dávať druhým a, čo je ešte dôležitejšie, dvíhať ich slabosti. Milosrdenstvo je osobitnou úlohou pre tých, ktorí sú nadriadení – veď sa hovorí, že byť milosrdným je Bohu vlastné a práve v milosrdenstve sa obzvlášť prejavuje jeho všemohúcnosť.“[41]
38. Je dôležité odvodzovať pastoračnú prax od učenia koncilu, ktorý odráža starobylé presvedčenie Cirkvi. Predovšetkým treba povedať, že v ohlasovaní evanjelia je nevyhnutné zachovať správnu mieru. Tú možno odhadnúť podľa toho, ako často sa spomínajú určité témy, a podľa toho, na čo sa kladie dôraz v ohlasovaní. Ak napríklad farár počas liturgického roka desaťkrát hovorí o zdržanlivosti a iba dva alebo trikrát o láske alebo o spravodlivosti, vzniká nerovnováha, pretože práve tie čnosti, ktoré by mali byť najviac prítomné v ohlasovaní a katechéze, zostávajú v tieni. To isté sa deje, keď sa hovorí viac o zákone než o milosti, viac o Cirkvi než o Ježišovi Kristovi, viac o pápežovi než o Božom slove.
39. Ako organická jednota medzi čnosťami bráni tomu, aby niektorá z nich bola vylúčená z kresťanského ideálu, tak ani žiadnu pravdu nemožno poprieť. Neslobodno okypťovať integrálnu jednotu evanjeliového posolstva. Okrem toho každú pravdu možno lepšie chápať, keď je vložená do harmónie s celistvosťou kresťanského posolstva a práve v tomto kontexte všetky pravdy majú svoju dôležitosť i navzájom sa objasňujú. Keď je hlásanie verné evanjeliu, jasne sa ukáže centrálne postavenie niektorých právd a tiež to, že kresťanské ohlasovanie o morálnosti nie je stoická etika, presahujúca asketiku, a nie je len praktická filozofia ani katalóg hriechov a chýb. Evanjelium predovšetkým pozýva dať odpoveď Bohu, ktorý nás miluje a ktorý nás zachraňuje tým, že ho spoznáme v druhých a vyjdeme zo seba samých, aby sme sa snažili o dobro všetkých. Toto pozvanie v nijakom prípade neslobodno zanedbať! Všetky čnosti sú v službe tejto odpovedi lásky. Ak sa v danom pozvaní nezrkadlí sila a príťažlivosť, morálna stavba Cirkvi sa dostáva do nebezpečenstva, že zostane len domčekom z karát, a to je naše najväčšie nebezpečenstvo. Pretože v takom prípade sa neohlasuje evanjelium, ale iba vybrané doktrinálne alebo morálne aspekty, ktoré vyplývajú z istých ideologických nasmerovaní. Posolstvo vtedy riskuje, že stratí svoju čerstvosť a nebude mať viac „vôňu evanjelia“.
IV. Misia, ktorá na seba berie ľudskú ohraničenosť
40. Cirkev, ktorá je učeníčkou ohlasovania, musí rásť v interpretácii zjaveného Slova a chápaní pravdy. Úlohou exegétov a teológov je pomáhať, aby dozrievalo „rozhodnutie Cirkvi“.[42] Odlišným spôsobom to zas napomáhajú iné vedy. Napríklad čo sa týka sociálnych vied, Ján Pavol II. povedal, že Cirkev vníma ich príspevky, aby „v nich našla konkrétne usmernenia, ktoré jej pomôžu vykonávať jej učiteľské poslanie“.[43]
V rámci Cirkvi je bezpočet otázok, ktoré sú predmetom štúdia a o ktorých sa uvažuje s veľkou slobodou. Rozličné smery filozofického, teologického a pastoračného uvažovania, ktoré sa s úctou a láskou nechávajú Duchom vkladať do jednej harmónie, pomáhajú Cirkvi rásť, pretože jej umožňujú lepšie vyjadrovať mimoriadne bohatý poklad Slova. Ľuďom snívajúcim o monolitickom učení, ktoré všetci bez najmenších rozdielov musia zastávať, sa to môže zdať ako rozptyľujúca nedokonalosť. Ale skutočnosť je taká, že táto rôznorodosť pomáha lepšie vyjadrovať a rozvíjať rozličné aspekty nevyčerpateľného bohatstva evanjelia.[44]
41. Veľké a rýchle kultúrne zmeny si však zároveň vyžadujú, aby sme neustálu pozornosť venovali hľadaniu spôsobov vyjadrenia večných právd takým jazykom, ktorý ľuďom umožní rozpoznať ich neustálu aktuálnosť a novosť. Lebo čo sa týka pokladu kresťanského učenia, „jedna vec je jeho podstata... a druhá je spôsob formulácie jeho vyjadrenia“.[45] Stáva sa totiž, že veriaci – zvyknutí na svoju reč, ktorej rozumejú –, keď počúvajú bezchybný ortodoxný jazyk, odnesú si niečo, čo nezodpovedá skutočnému evanjeliu Ježiša Krista. So svätým úmyslom komunikovať o pravde o Bohu a človeku im pri niektorých príležitostiach ponúkame falošného boha alebo ľudský ideál, ktorý nie je skutočne kresťanský. Takýmto spôsobom sme verní nejakej formulácii, ale neodovzdávame podstatu. Toto je najväčšie riziko. Pamätajme, že „vyjadrenie pravdy môže mať veľa podôb. A obnova vyjadrovacích foriem je nevyhnutná na odovzdávanie nepozmeneného významu posolstva evanjelia dnešnému človekovi“.[46]
42. Toto má veľký význam pri ohlasovaní evanjelia, ak nám skutočne leží na srdci, aby sme čoraz lepšie sprostredkovali jeho krásu a umožnili ju spoznať všetkým ľuďom. V každom prípade nikdy sa nám nepodarí dosiahnuť, aby sme z učenia Cirkvi urobili čosi ľahko pochopiteľné a s radosťou prijateľné celkom pre všetkých. Viera vždy má v sebe aj rozmer kríža; vždy je tu aj nejaký tieň, ktorý však nebráni odhodlanosti súhlasiť s ňou. Sú veci, ktoré možno pochopiť a oceniť len v zmysle tohto súhlasu viery, ktorého sestrou je láska presahujúca zrejmosť, s ktorou chápeme jej dôvody a argumenty. Preto je potrebné pamätať na to, že každé predkladanie náuky sa musí konať s postojom hlásania evanjelia, ktorý prebúdza súhlas srdca skrze blízkosť, lásku a svedectvo.
43. Pri neustálej snahe o rozlišovanie Cirkev môže dospieť aj k uvedomeniu si, že niektoré jej vlastné zvyklosti – nesúvisiace priamo s jadrom evanjelia, aj keď hlboko zakorenené v priebehu dejín – dnes už nie sú interpretované rovnakým spôsobom ako kedysi a ich posolstvo nie je viac chápané vhodným spôsobom. Môžu byť pekné, ale už neslúžia potrebe odovzdávania evanjelia. Nebojme sa ich prehodnotiť. Rovnako tiež existujú cirkevné predpisy a príkazy, ktoré mohli byť veľmi efektívne v dobe, keď vznikli, ale dnes už nemajú tú istú výchovnú silu na usmerňovanie životov ľudí. Svätý Tomáš Akvinský zdôrazňoval, že príkazov daných Božiemu ľudu priamo Kristom a apoštolmi „je veľmi málo“.[47] Citujúc svätého Augustína poznamenával, že dodržiavanie predpisov, ktoré Cirkev pridala neskôr, treba vyžadovať s miernosťou, aby „sa príliš nepreťažil život veriacich“ a naša viera sa nepremenila na otroctvo, keďže „Božie milosrdenstvo chcelo, aby bola slobodná“.[48] Toto varovanie, vyslovené pred mnohými storočiami, je stále nesmierne aktuálne. Malo by byť jedným z kritérií, ktoré treba brať do úvahy, keď premýšľame nad takou reformou Cirkvi a jej hlásania, ktorá by skutočne umožnila zasiahnuť všetkých.
44. Na druhej strane pastieri a všetci veriaci, ktorí sprevádzajú svojich bratov vo viere alebo na ceste otvorenia sa Bohu, nesmú zabúdať na to, čo nám s veľkou jasnosťou hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť, ba aj zrušiť nevedomosťou, nepozornosťou, násilím, strachom, návykmi, nezriadenými náklonnosťami a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi.“[49]
Preto bez toho, aby sme čokoľvek uberali ideálu evanjelia, treba s milosrdenstvom a trpezlivosťou sprevádzať rozličné štádiá rastu osôb, ktoré deň po dni postupne napredujú.[50] Kňazom pripomínam, že spovednica nesmie byť mučiarňou, ale miestom milosrdenstva Pána, ktorý nás povzbudzuje, aby sme robili všetko dobré, čo je v našich silách. Malý krôčik uprostred ľudských ohraničení môže byť Bohu vzácnejší než navonok bezchybný život človeka, ktorý svoje dni trávi bez toho, aby musel čeliť vážnym ťažkostiam. Všetkým sa musí dostať útecha a povzbudenie zachraňujúcej Božej lásky, ktorá tajomne pôsobí v každom človeku bez ohľadu na jeho chyby alebo pády.
45. Vidíme teda, že úsilie hlásať evanjelium je ohraničené limitmi jazyka a okolností. Treba sa snažiť čo najlepšie komunikovať o pravdách evanjelia v konkrétnom kontexte, aby sa nestratili pravda, dobro a svetlo, ktoré je možné sprostredkovať aj vtedy, keď sa ešte nedá dosiahnuť dokonalosť. Misionárske srdce si je vedomé týchto limitov a stáva sa „slabým pre slabých... a všetkým pre všetkých“ (1 Kor 9, 22). Nikdy sa neuzatvára, nikdy sa neskrýva za vlastné istoty, nikdy si nevolí tvrdosť ako prostriedok sebaobrany. Vie, že ono samo musí rásť v chápaní evanjelia a rozlišovaní ciest Ducha, a preto nezanedbáva dobro, ktoré môže vykonať, aj keď riskuje, že sa zašpiní blatom ulice.
V. Matka s otvoreným srdcom
46. Cirkev „vychádzajúca“ je Cirkev otvorených dverí. Vyjsť druhým v ústrety, aby sme došli až na ľudské periférie, neznamená utekať za svetom bez smeru a bez zmyslu. Často je lepšie spomaliť krok a potlačiť nepokoj, aby sme pohliadli do očí, aby sme načúvali; alebo odložiť naliehavé úlohy, aby sme odprevadili niekoho, kto zostal na kraji cesty. Tak ako v prípade otca márnotratného syna: jeho dvere zostali otvorené, aby syn pri svojom návrate mohol bez ťažkostí vstúpiť.
47. Cirkev je povolaná byť vždy otvoreným domom Pána. Jedným z konkrétnych znakov tejto otvorenosti je mať všade otvorené kostoly. A to preto, aby sa človek v túžbe nasledovať vnuknutie Ducha pri hľadaní Boha nestretol s chladom zatvorených brán. Existujú však aj iné brány, ktoré nesmieme zatvárať. Všetci sa nejakým spôsobom môžu zúčastňovať na cirkevnom živote, všetci môžu byť súčasťou spoločenstva a ani dvere sviatostí by sa nemali zatvárať z hocijakého dôvodu. To platí predovšetkým pre sviatosť, ktorá je „bránou“, teda pre krst. Eucharistia, aj keď predstavuje plnosť sviatostného života, nie je len prémiou pre dokonalých, ale aj štedrým liekom a posilou pre slabých.[51] Tieto súvislosti majú aj pastoračné dôsledky, ktoré sme povolaní zvážiť s rozvahou a odvahou. Často sa správame ako kontrolóri milosti, nie ako jej sprostredkovatelia. Ale Cirkev nie je colnica, je to otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého aj s jeho životnými ťažkosťami.
48. Ak celá Cirkev prijme tento misijný dynamizmus, musí sa dostať ku všetkým bez výnimky. Koho však má uprednostniť? Keď čítame evanjelium, nájdeme veľmi jasné usmernenie: nie bratov a bohatých príbuzných, ale predovšetkým chudobných a chorých, teda tých, ktorí sú často podceňovaní a obchádzaní, tých, ktorí „sa ti nemajú čím odplatiť“ (Lk 14, 14). O tomto nemožno pochybovať a neexistujú ani vysvetlenia, ktoré by toto veľmi jasné posolstvo oslabovali. Dnes i vždy „chudobní sú privilegovanými adresátmi evanjelia“[52] a hlásanie evanjelia zamerané na nich je znakom kráľovstva, ktoré Ježiš prišiel priniesť na svet. Treba bez okolkov povedať, že medzi našou vierou a chudobnými existuje neoddeliteľné puto. Nenechajme ich nikdy osamotených.
49. Vyjdime, vyjdime všetkým ponúknuť život Ježiša Krista. Opakujem tu pre celú Cirkev to, čo som mnohokrát povedal kňazom a veriacim v Buenos Aires: je mi milšia „otlčená“ Cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc, než Cirkev chorá z uzavretia a pohodlnosti, z upätosti na vlastné istoty. Nechcem takú Cirkev, ktorá robí všetko, aby si udržala centrálne postavenie, a nakoniec zostane zamotaná v spleti svojich mánií a procedúr. Ak nás niečo má sväto znepokojovať alebo trápiť naše svedomie, tak je to tá vec, že mnoho našich bratov žije bez sily, svetla a útechy priateľstva s Ježišom Kristom, bez spoločenstva viery, ktorá ich prijíma, bez horizontu zmyslu a života. Dúfam, že skôr než strach z urobenia chyby bude nás pobádať strach z uzatvorenia sa do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú istotu; do predpisov, ktoré nás menia na neúprosných sudcov, do zvyklostí, uprostred ktorých sa cítime pokojní, i keď vonku je veľa hladných a Ježiš nám neustále opakuje: „Vy im dajte jesť!“ (Mk 6, 37).
Druhá kapitola
V kríze spoločenskej angažovanosti
50. Skôr než budeme hovoriť o niektorých základných otázkach týkajúcich sa hlásania evanjelia, treba si v krátkosti pripomenúť kontext, v ktorom máme žiť a pracovať. Dnes sa zvykne hovoriť o tzv. „diagnostickom prebytku“ – teda o nadmernom množstve vysvetlení, prečo veci nefungujú –, ktorý však nie je sprevádzaný skutočne použiteľnými návrhmi na riešenie problémov. Na druhej strane nám nepomôže ani čisto sociologický pohľad, ktorý tvrdí, že dokáže obsiahnuť celú skutočnosť svojou metodológiou, údajne nezaťaženou a hypoteticky neutrálnou. To, čo chcem ponúknuť, ide skôr v línii evanjeliového rozlišovania. Je to pohľad učeníka misionára, ktorý „sa živí svetlom a silou Ducha Svätého“.[53]
51. Nie je úlohou pápeža ponúknuť detailnú a kompletnú analýzu súčasného sveta, ale chcem vyzvať všetky spoločenstvá, aby sa venovali rozvíjaniu „bdelej schopnosti študovať znamenia čias“.[54] Je to vážna zodpovednosť, pretože niektoré skutočnosti dnešnej doby, ak pre ne nenájdeme dobré riešenia, môžu prerásť do procesov odľudštenia, pri ktorých sa už veľmi ťažko hľadá cesta späť. Je potrebné ozrejmiť, čo je plodom kráľovstva a čo škodí Božiemu plánu. Znamená to nielen rozpoznať a interpretovať vnuknutia tak dobrého, ako aj zlého ducha, ale – a toto je skutočne dôležité – vybrať si vnuknutia dobrého a odmietnuť tie, ktoré pochádzajú od zlého. Za východiskové pokladám rozličné analýzy ponúknuté v iných dokumentoch univerzálneho Magistéria, ako aj tie, ktoré predložili regionálne a národné konferencie biskupov. V tejto exhortácii sa chcem iba nakrátko – s pastoračným pohľadom – zastaviť pri niektorých aspektoch, ktoré by mohli zabrzdiť alebo oslabiť dynamiku misijnej obnovy Cirkvi jednak preto, že majú do činenia so životom a dôstojnosťou Božieho ľudu, ako aj preto, že sa dotýkajú tých, ktorí priamo patria do cirkevných inštitúcií a pracujú na poli evanjelizácie.
I. Niektoré výzvy súčasného sveta
52. Ľudstvo v tejto chvíli prežíva historickú zmenu, ktorú vidíme v pokroku týkajúcom sa rozličných oblastí. Treba pochváliť úspechy prispievajúce k blahobytu ľudí, napríklad v oblasti zdravia, vzdelania a komunikácie. Nesmieme však zabudnúť, že väčšina mužov a žien našich čias žije v každodennej biede s neblahými následkami. Niektoré patológie stále narastajú. Strach a zúfalstvo sa zmocňujú sŕdc mnohých ľudí, dokonca aj v tzv. bohatých krajinách. Radosť zo života často vyhasína, narastá neúcta a násilie, nerovnosť sa stáva čoraz evidentnejšou. Treba bojovať o prežitie a neraz je toto prežitie ešte poznačené aj nedostatkom dôstojnosti. Táto epochálna zmena je spôsobená obrovskými skokmi, ktoré sa vzhľadom na kvalitu, kvantitu, rýchlosť a akumuláciu uskutočňujú vo vedeckom pokroku, v technologických inováciách a v ich rýchlych aplikáciách na rozličné oblasti prírody a života. Žijeme v dobe poznania a informácií, ktoré sú prameňom nových foriem moci, často však anonymnej.
Nie ekonómii vylúčenia
53. Ako príkaz „Nezabiješ!“ stanovuje jasnú hranicu, aby ochránil hodnotu ľudského života, tak aj my dnes musíme povedať „nie ekonómii vylúčenia a nerovnosti“. Takáto ekonómia zabíja. Nemožno dopustiť, že nikoho nezaujíma, keď od zimy zomrie starec, ktorý zostal na ulici, zatiaľ čo do správ sa dostane dvojbodový pokles na burze. To je vylúčenie. Nemožno viac tolerovať, že sa vyhadzuje jedlo, keď ľudia trpia od hladu. To je nerovnosť. Dnes sa všetko stáva predmetom hry založenej na súťaživosti a zákone silnejšieho, pričom v tejto hre silnejší požiera slabšieho. V dôsledku danej situácie sú celé zástupy ľudí vylúčené a vytlačené na hranicu spoločnosti: bez práce, bez perspektív, bez východiska. Ľudská bytosť je pokladaná za predmet konzumu, ktorý možno použiť a zahodiť. Vytvorili sme kultúru „vyhadzovania“, ktorá sa všade šíri. Nejde tu len o fenomén využívania a útlaku, ale aj o čosi nové: vylúčenie má v konečnom dôsledku do činenia so zmyslom toho, čo znamená patriť do spoločnosti, v ktorej žijeme, pretože vylúčenie neznamená zísť do nižšej vrstvy, na perifériu alebo zaradiť sa medzi bezmocných; vylúčenie znamená zostať vonku. Vylúčení nie sú „využívaní“, sú odpadom, „zvyškami“.
54. V tomto kontexte ešte stále niektorí obhajujú ekonomické teórie, ktoré tvrdia, že bohatnutie bohatých časom vytvorí blahobyt aj pre chudobných, a tiež teórie, ktoré predpokladajú, že ekonomický rast podporený voľným trhom dokáže sám od seba vyprodukovať väčšiu rovnosť a začlenenie ľudí do spoločnosti vo svete. Tento názor, ktorý nikdy nebol potvrdený konkrétnymi faktmi, je znakom neprezieravej a prostoduchej dôverčivosti v dobro tých, ktorí majú v rukách ekonomickú moc a „posvätné“ mechanizmy vládnuceho ekonomického poriadku. Vylúčení medzičasom stále čakajú. Na udržanie životného štýlu, ktorý vylučuje druhých, ako aj preto, aby sa človek mohol nadchnúť pre tento egoistický ideál, rozvinula sa priam globalizácia nezáujmu. Takmer bez toho, aby sme si to uvedomili, stávame sa neschopnými prejaviť akýkoľvek súcit s bolestným výkrikom druhých, neplačeme už nad ich tragédiami a nezaujímame sa o nich, akoby to boli veci, s ktorými nemáme nič do činenia, ktoré neprináležia do našej kompetencie. Kultúra blahobytu nás anestetizovala a pokoj strácame len vtedy, keď trh ponúkne niečo, čo sme si ešte nekúpili. Všetky životy zlomené pre nedostatok príležitostí sa nám zdajú len akýmsi divadlom, ktoré nás však nijakým spôsobom nevyvádza z miery.
Nie novej idolatrii peňazí
55. Jedna z príčin tejto situácie sa nachádza vo vzťahu, ktorý sme si vytvorili s peniazmi, pretože pokojne prijímame ich vládu nad nami i nad našimi spoločnosťami. Finančná kríza, ktorej čelíme, spôsobuje zabúdanie na to, že jej príčinou je hlboká antropologická kríza: popretie primátu ľudskej bytosti! Vytvorili sme nové idoly. Uctievanie starovekého zlatého teľaťa (porov. Ex 32, 1 – 35) našlo svoju novú a bezcitnú podobu vo fetišizme peňazí a diktatúre ekonómie bez tváre i skutočne ľudského zámeru. Svetová kríza, ktorá zasahuje financie a ekonómiu, poukazuje na pramene ich nerovnováhy, predovšetkým na nedostatok antropologického zmýšľania, ktorý ľudskú bytosť redukuje na jedinú z jej potrieb: na konzum.
56. Zatiaľ čo zárobky niekoľkých exponenciálne rastú, väčšina sa stále vzďaľuje od blahobytu tejto šťastnej menšiny. Takáto nerovnováha má svoj pôvod v ideológiách, ktoré obraňujú absolútnu autonómiu trhov a finančné špekulácie. Tým berú právo kontroly štátom, ktoré by mali bdieť nad ochranou spoločného dobra. Zakladá sa nová, neviditeľná, niekedy virtuálna tyrania, ktorá jednostranne a neúprosne diktuje svoje zákony a svoje pravidlá. Okrem toho dlh i rastúce úroky vzďaľujú jednotlivé krajiny od praktických možností využitia vlastnej ekonomiky a ľudí od dosiahnutia reálnej kúpnej sily. K tomuto všetkému sa pridáva rozvetvená korupcia a egoistické vyhýbanie sa plateniu daní, ktoré nadobudlo celosvetové rozmery. Túžba po moci a po majetku nepozná hranice. V tomto systéme, ktorý má tendenciu všetko pohlcovať, len aby rástol zisk, čokoľvek krehké, ako napríklad životné prostredie, nemá šancu brániť sa voči záujmom zbožšteného trhu, z ktorých sa stávajú absolútne pravidlá.
Nie peniazom, ktoré panujú namiesto toho, aby slúžili
57. Za týmto postojom sa skrýva odmietnutie etiky a odmietnutie Boha. Na etiku sa pozerá len s opovrhnutím a výsmechom. Pokladá sa za kontraproduktívnu a príliš humánnu, pretože relativizuje peniaze a moc. Niektorí jú vnímajú aj ako hrozbu, lebo odsudzuje manipuláciu a degradáciu osoby. V konečnom dôsledku etika poukazuje na Boha, ktorý očakáva záväznú odpoveď presahujúcu kategórie trhu. Ak sa totiž tieto kategórie absolutizujú, Boh sa stáva nekontrolovateľným, nemanipulovateľným a priam nebezpečným, pretože ľudskú bytosť povoláva na jej plnú realizáciu a nezávislosť od akejkoľvek formy otroctva. Etika – teda etika bez ideológie – umožňuje vytvoriť rovnováhu a ľudskejší spoločenský poriadok. V tom zmysle nabádam finančných expertov a predstaviteľov štátov, aby zobrali do úvahy slová múdreho muža staroveku: „Nepodeliť sa o svoje dobrá s chudobnými znamená okrádať ich a oberať ich o živobytie. Dobrá, ktoré vlastníme, nie sú naše, ale ich.“[55]
58. Finančná reforma, ktorá berie do úvahy etiku, vyžadovala by si výraznú zmenu postoja zo strany politikov, ktorých nabádam, aby túto výzvu prijali s rozhodnosťou a prezieravosťou, samozrejme, s prihliadnutím na špecifickosť každého kontextu. Peniaze musia slúžiť, a nie panovať. Pápež miluje všetkých, bohatých aj chudobných, má však povinnosť v Kristovom mene pripomínať, že bohatí majú pomáhať chudobným, majú ich rešpektovať a podporovať. Nabádam vás na nezištnú solidaritu a na to, aby sa ekonomika a financie vrátili k takej etike, ktorá chce pomáhať človeku.
Nie nerovnosti, ktorá plodí násilie
59. Dnes sa na mnohých miestach volá po väčšej bezpečnosti. Kým však neodstránime vylúčenie a nerovnosť v spoločnosti, ako aj medzi jednotlivými národmi, nie je možné vykoreniť násilie. Z násilností obviňujú chudobných a najbiednejšie národy, avšak bez rovnosti šancí si rozličné formy agresie i vojen vždy nájdu úrodnú zem a časom znova explodujú. Keď spoločnosť, či už miestna, národná, alebo celosvetová, nechá jednu svoju časť na periférii, pokoj donekonečna nezachránia nejaké politické programy ani poriadkové zložky či tajné služby. Nie je to tak len preto, že nerovnosť spôsobuje násilné reakcie tých, ktorí sú vylúčení zo systému, ale najmä preto, že sociálny a ekonomický systém je nespravodlivý už pri koreni. Ako dobro má tendenciu deliť sa, tak zlo, ktoré získa súhlas, teda nespravodlivosť, má tendenciu rozširovať svoju škodlivú moc a potichu rozvracať základy všetkých politických i spoločenských systémov, nech už sa zdajú byť akokoľvek pevné. Ako každá činnosť má svoje následky, tak zlo zahniezdené v štruktúrach spoločnosti ukrýva v sebe potenciál rozkladu a smrti. Ak sa zlo kryštalizuje v nespravodlivých spoločenských štruktúrach, nemožno očakávať lepšiu budúcnosť. Sme ešte ďaleko od tzv. „konca dejín“, pretože podmienky udržateľného a mierového rozvoja doteraz nezapustili korene ani sa nepresadili.
60. Mechanizmy súčasnej ekonómie podporujú rozvoj konzumu, avšak bezbrehý konzumizmus spojený s nerovnosťou dvojnásobne poškodzuje štruktúru ľudskej spoločnosti. Sociálne rozdiely skôr či neskôr vedú k násiliu, ktoré však nemožno riešiť zbrojením – teraz ani v budúcnosti. Zbrojenie slúži len na oklamanie tých, ktorí volajú po väčšej bezpečnosti, akoby sme dnes nevedeli, že zbrane a represálie neprinášajú riešenia, ale spôsobujú len horšie konflikty. Niektorým sa jednoducho páči obviňovať chudobných a rozvojové krajiny z vlastných chýb; používajú neadekvátne zovšeobecnenia a tvrdia, že riešenie je vo „vzdelávaní“, ktoré týchto ľudí upokojí a premení na zdomácnelé, neútočné stvorenia. Toto spôsobuje ešte väčší hnev, najmä ak tí, čo sú vylúčení, dobre vidia, ako v spoločnosti rastie rakovina, ktorou je hlboko zakorenená korupcia – vo vládach, v podnikateľskej sfére a v inštitúciách mnohých krajín – bez ohľadu na politickú ideológiu štátnych predstaviteľov.
Niektoré kultúrne výzvy
61. Evanjelizujeme aj vtedy, keď sa snažíme čeliť rozličným výzvam, pred ktorými sa ocitáme.[56] Niekedy sa tieto výzvy prejavujú v jasných útokoch na náboženskú slobodu – alebo v novom prenasledovaní kresťanov, ktoré už vo viacerých krajinách dosiahlo alarmujúce rozmery nenávisti a násilia. Vo väčšine prípadov však skôr ide o rozšírenú ľahostajnosť a relativizmus spojený s rozčarovaním i krízou ideológií, ktorá je negatívnou reakciou ľudí na všetko, čo pripomína totalitu. Toto poškodzuje nielen Cirkev, ale spoločenský život vo všeobecnosti. Je zrejmé, že kultúra, v ktorej každý chce byť nositeľom vlastnej subjektívnej pravdy, nepodporuje túžbu občanov zapojiť sa do spoločného projektu, ktorý presahuje ich osobné záujmy a túžby.
62. V prevládajúcej kultúre súčasnosti prvé miesto zaujíma to, čo je vonkajšie, okamžité, viditeľné, rýchle, povrchné, dočasné. To, čo je reálne, ustupuje tomu, čo je zdanlivé. Globalizácia v mnohých krajinách spôsobila rýchly rozklad vlastných kultúrnych koreňov – a to prostredníctvom invázie vplyvu iných kultúr, ktoré sú ekonomicky rozvinuté, ale eticky zoslabnuté. Toto na viacerých synodách opakovali biskupi rozličných kontinentov. Napríklad africkí biskupi, odvolávajúc sa na encykliku Sollicitudo rei socialis, už pred niekoľkými rokmi upozornili na snahu urobiť africké krajiny súčiastkami „akéhosi mechanizmu, súčiastkami obrovských ozubených kolies. K tomuto často dochádza aj v oblasti hromadných oznamovacích prostriedkov; tieto sú väčšinou riadené zo stredísk v severnej časti sveta, neberú vždy patričný ohľad na prednostné ciele a problémy týchto krajín ani nerešpektujú ich kultúrny ráz“.[57] Aj biskupi Ázie zdôraznili „vplyv, ktorý sa zvonka vyvíja na ázijské kultúry. Povstávajú nové formy správania sa, ktoré sú výsledkom prehnaného vystavovania sa vplyvom komunikačných prostriedkov. […] Dôsledkom toho je, že negatívne aspekty priemyslu médií a zábavy ohrozujú tradičné hodnoty“.[58]
63. Katolícka viera mnohých národov čelí výzve rozširovania nových náboženských hnutí, z ktorých určitá časť má tendenciu k fundamentalizmu a zasa iná smeruje k predkladaniu duchovnosti bez Boha. To je z jednej strany výsledkom ľudskej reakcie na materialistickú, konzumnú spoločnosť plnú individualizmu, na druhej strane zneužitím núdze obyvateľov, ktorí žijú na periférii a v chudobných oblastiach; teda ľudí, ktorí prežívajú uprostred veľkých bolestí a hľadajú okamžité riešenia vlastných potrieb. Tieto náboženské hnutia, charakteristické svojou prefíkanosťou, uprostred prevládajúceho imperializmu zapĺňajú vákuum, ktoré zanechal sekulárny racionalizmus. Okrem toho je však potrebné, aby sme si uvedomili, že ak časť našich pokrstených veriacich nepociťuje náležitú príslušnosť k Cirkvi, môžu za to aj niektoré naše štruktúry; môže za to málo priateľská atmosféra v niektorých farnostiach a spoločenstvách alebo byr