Slová povolania
Drahí bratia a sestry!
Dňa 4. augusta minulého roku na 160. výročie smrti svätého farára z Arsu som sa rozhodol poslať list kňazom, ktorí svoj život denne obetujú povolaniu od Pána – slúžiť Božiemu ľudu.
Pri tej príležitosti som si zvolil štyri kľúčové slová – bolesť, vďačnosť, odvaha a chvála –, aby som sa kňazom poďakoval a povzbudil ich v tejto službe. Myslím si, že dnes pri príležitosti 57. svetového dňa modlitieb za duchovné povolania môžem tieto slová znova použiť a adresovať ich celému Božiemu ľudu na pozadí evanjeliového rozprávania o jedinečnej skúsenosti, ktorú zažil Ježiš a Peter počas nočnej búrky na Tiberiadskom jazere (porov. Mt 14, 22 – 33).
Po rozmnožení chlebov, ktoré vyvolalo v zástupe nadšený údiv, prikázal Ježiš svojim učeníkom, aby nastúpili do loďky a odišli na druhý breh, pokým sa rozlúči s ľuďmi. Obraz tejto plavby cez jazero nám istým spôsobom pripomína cestu naším životom. Aj loď nášho života pomaly napreduje, pričom stále nepokojne hľadá šťastný prístav, pripravená čeliť nebezpečenstvám mora, ale aj príležitostiam, ktoré poskytuje. Zároveň však túži, aby ju kormidelník otočil a dal jej konečne ten správny kurz. Zavše sa nám môže prihodiť, že sa stratíme, že sa necháme obalamutiť prízrakmi, namiesto toho, aby sme sledovali svietiaci maják, vedúci nás do bezpečného prístavu, či vzopreli sa protivetru ťažkostí, pochybností a obáv.
To sa udialo aj v srdci učeníkov, ktorí boli povolaní nasledovať Učiteľa z Nazareta a mali sa rozhodnúť preplaviť na druhý breh. Museli urobiť odvážne rozhodnutie opustiť svoje istoty a vydať sa nasledovať Pána. To nebolo pokojné dobrodružstvo: prichádza noc, fučí silný protivietor, loď sa zmieta vo vlnách a hrozí im, že ich premôže strach z toho, že to nedokážu a nesplnia náročné povolanie.
Evanjelium nám však hovorí, že na tejto dobrodružnej, neľahkej ceste nie sme sami. Akoby Pán vniesol úsvit do srdca za noci, keď prichádza k učeníkom, kráčajúc po rozbúrených vodách, a volá Petra, aby mu prišiel po vlnách oproti. Keď ho vidí potápať sa, zachráni ho a napokon nastúpi na loďku a utišuje vietor.
Prvým slovom povolania je teda vďačnosť. Navigovať loď nášho života tým správnym smerom nie je úloha, ktorú máme plniť len vlastnými silami, a ani nezávisí od toho, po akej ceste sme sa rozhodli ísť. Uskutočnenie nás samých a našich životných plánov nie je matematickým výsledkom toho, čo sme si zvolili vo svojom izolovanom „ja“; naopak, je to predovšetkým odpoveď na povolanie, ktoré prichádza zhora. Je to Pán, kto nám ukazuje breh, na ktorý máme ísť, a kto nám ešte prv dáva odvahu vstúpiť do loďky; je to on, kto sa ešte predtým, ako nás povolal, stáva naším kormidelníkom, aby nás sprevádzal, aby nám ukazoval smer, aby zabránil nášmu stroskotaniu na útese nerozhodnosti; ba dokonca aby nás urobil schopnými kráčať po rozbúrených vodách.
Každé povolanie sa rodí z tohto milujúceho pohľadu, s ktorým nám Pán išiel v ústrety možno práve vtedy, keď bola naša loďka v zajatí búrky. „Povolanie je nielen naša voľba, ale ešte viac je to odpoveď na nezištné povolanie Pána“ (List kňazom, 4. augusta 2019); preto ho dokážeme objaviť a objať len vtedy, ak sa naše srdce otvorí vďačnosti a dokážeme vnímať, že Boh prechádza naším životom.
Keď učeníci vidia Ježiša, ako sa – kráčajúc po vodách – približuje, spočiatku si mysleli, že ide o prízrak, a mali strach. No Ježiš ich hneď upokojil slovami, ktoré by stále mali sprevádzať náš život a našu cestu povolania: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ (v. 27). Práve toto je druhé slovo, ktoré by som vám chcel zveriť: odvaha.
To, čo nám často bráni kráčať dopredu, rásť, vybrať si cestu, ktorú nám Pán vytýčil, sú prízraky, ktoré rozrušujú naše srdce. Keď sme povolaní zanechať náš bezpečný breh a prijať nový životný stav – ako je manželstvo, služobné kňazstvo, zasvätený život – prvou reakciou je často „prízrak nedôverčivosti“: to nie je možné, aby toto povolanie bolo pre mňa; skutočne je to tá správna cesta? Chce Pán toto skutočne odo mňa?
A postupne v nás narastajú všetky tie úvahy, zdôvodnenia a kalkulácie, ktoré nás vedú k strate nadšenia, zmätku a k tomu, že ostaneme paralyzovaní na brehu, z ktorého sme mali odísť: myslíme si, že sa nám to dostalo omylom, že nie sme toho hodní, že sme jednoducho uvideli prízrak, ktorý treba zahnať.
Pán vie, že zásadné životné rozhodnutie – ako rozhodnutie zosobášiť sa alebo zasvätiť sa osobitným spôsobom jeho službe – si vyžaduje odvahu. On pozná naše otázky, pochybnosti, ktoré zmietajú loďkou nášho srdca, a preto nás ubezpečuje: „Neboj sa, ja som s tebou!“ Viera v jeho prítomnosť, v to, že nám ide oproti a sprevádza nás, aj keď na mori je búrka, nás oslobodzuje od apatie, ktorú som už raz definoval ako „nasladlý smútok“ (List kňazom, 4. augusta 2019), teda od tej vnútornej skľúčenosti, ktorá nás blokuje a nedovolí nám okúsiť krásu povolania.
V Liste kňazom som hovoril aj o bolesti, ale tu by som chcel toto slovo pretlmočiť inak a hovoriť o námahe. Každé povolanie zahŕňa úsilie. Pán nás volá, pretože chce, aby sme boli ako Peter schopní „kráčať po vodách“, teda vziať do rúk svoj život a dávať ho do služby evanjeliu, deň čo deň konkrétnymi spôsobmi, ktoré nám Pán ukazuje, osobitne v rôznych formách povolania – laickom, kňazskom či zasvätenom živote. My sa však podobáme na apoštola Petra: hoci máme túžbu aj nadšenie, zároveň sme poznačení slabosťou a obavami.
Ak dovolíme, aby nás premohli myšlienky na to, aká zodpovednosť nás čaká – v manželskom živote či v kňazskej službe – alebo aké ťažkosti sa môžu vynoriť, potom rýchlo odvrátime zrak od Ježiša a tak ako Peter riskujeme, že sa utopíme. Naopak, práve v našej krehkosti a biede nám viera umožňuje ísť v ústrety zmŕtvychvstalému Pánovi a zvíťaziť aj nad búrkami. On nás totiž drží za ruku, keď z únavy alebo zo strachu hrozí, že sa utopíme, a dáva nám nevyhnutný elán, aby sme svoje povolanie mohli prežívať s radosťou a nadšením.
Keď Ježiš napokon vstúpi do loďky, vietor ustane a vlny sa upokoja. Je to krásny obraz toho, ako Pán koná v našom živote i v nepokojoch dejín, zvlášť keď zažívame búrku: prikáže opačným vetrom, aby stíchli, a sily zla, strachu či rezignácie už nad nami nemajú moc.
V špecifickej situácii povolania, ktoré máme žiť, nás tieto vetry môžu strhnúť. Myslím na tých, ktorí berú na seba dôležité úlohy v občianskej spoločnosti, na manželov, ktorých nie náhodou rád nazývam „statočnými“, a osobitne na tých, čo prijali zasvätený život a kňazstvo. Viem o vašej únave a osamelosti, ktoré zaťažujú srdce, o riziku zvykovosti, ktorá postupne uhasína žeravý oheň povolania, o bremene neistoty a nestálosti našich čias či strachu z budúcnosti. Odvahu, nemajte strach! Ježiš je pri nás, ak ho uznávame za jediného Pána nášho života, podáva nám ruku a pevne nás uchopí, aby nás zachránil.
Vtedy sa náš život aj uprostred vlnobitia otvorí chvále. A to je posledné slovo povolania, ktoré má byť aj pozvaním, aby sme pestovali vnútorný postoj Panny Márie, ktorá bola vďačná za to, že Boží pohľad spočinul na nej; odovzdala vo viere svoje obavy a nepokoje, s odvahou prijala svoje povolanie a urobila zo svojho života večný chválospev na Pána.
Drahí priatelia, želám si, aby Cirkev – zvlášť na tento svetový deň, ale aj počas bežnej pastoračnej činnosti v našich spoločenstvách – kráčala cestou služby povolaniam a získavala pre to srdcia všetkých veriacich. Tak bude každý môcť s vďačnosťou objaviť povolanie, ktoré mu Boh adresuje; nájsť odvahu povedať mu svoje „áno“; zvíťaziť nad únavou vo viere v Krista a napokon darovať svoj život ako chválospev na Boha, pre svojich blížnych a pre celý svet. Nech nás Panna Mária sprevádza a oroduje za nás.
V Ríme pri Svätom Jánovi v Lateráne 8. marca 2020, na Druhú pôstnu nedeľu.
František