Dobrá politika je v službe pokoja
1. „Pokoj tomuto domu“
Keď Ježiš posielal svojich učeníkov na misiu, povedal im: „Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ,Pokoj tomuto domu!‘ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám“ (Lk 10, 5 – 6).
Ponuka pokoja je jadrom poslania Kristových učeníkov. A táto ponuka je adresovaná všetkým ľuďom, ktorí uprostred tragédií a násilia ľudských dejín dúfajú v pokoj.1 „Dom“, o ktorom Ježiš hovorí, to je každá rodina, každé spoločenstvo, každá krajina, každý kontinent vo svojej jedinečnosti a vo svojich dejinách; a predovšetkým je to každá osoba bez rozdielu a diskriminácie. A je to aj náš „spoločný dom“: planéta, ktorú nás Boh poslal obývať a o ktorú sa máme starostlivo starať.
Toto je tiež moje prianie na začiatku nového roka: „Pokoj tomuto domu!“
2. Výzva dobrej politiky
Pokoj sa podobá na nádej, o ktorej hovorí Charles Péguy;2 je ako krehký kvet, ktorý sa usiluje rozkvitnúť uprostred skál násilia. Poznáme to: snaha získať moc za každú cenu vedie k zneužívaniu a nespravodlivosti. Politika je základným prostriedkom na budovanie občianskeho života a ľudských diel, no ak ju jej aktéri neprežívajú ako službu ľudskému spoločenstvu, môže sa stať nástrojom utláčania, marginalizácie a dokonca deštrukcie.
„Kto chce byť prvý,“ hovorí Ježiš, „nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“ (Mk 9, 35). Ako zdôraznil pápež sv. Pavol VI.: „Keď sa berie politika na všetkých jej rôznych úrovniach – miestnej, regionálnej, národnej i svetovej – skutočne vážne, potvrdzuje to povinnosť človeka, každého človeka, uznať konkrétnu realitu a hodnotu slobodnej voľby, ktorá mu je daná, aby sa spoločne s druhými usiloval uskutočniť dobro mesta, národa, ľudstva“.3
Politická funkcia a zodpovednosť predstavuje trvalú výzvu pre všetkých tých, ktorí prijali mandát slúžiť vlastnej krajine, ochraňovať tých, čo v nej bývajú, a pracovať na vytvorení podmienok pre dôstojnú a spravodlivú budúcnosť. Ak sa politika uskutočňuje na báze rešpektovania života, slobody a dôstojnosti osôb, môže sa stať znamenitou formou lásky k blížnemu.
3. Láska k blížnemu a ľudské cnosti: základ politiky slúžiacej ľudským právam a pokoju
Pápež Benedikt XVI. pripomenul, že „každý kresťan je povolaný na takúto lásku v zhode so svojím povolaním a podľa možností pôsobenia v polis (meste). (...) Keď ho oživuje láska, angažovanosť za spoločné dobro má väčšiu hodnotu ako čisto sekulárne a politické úsilie. (...) Keď je činnosť človeka na zemi inšpirovaná a podporovaná láskou, prispieva k budovaniu univerzálneho Božieho mesta, ku ktorému smerujú dejiny ľudskej rodiny“.4 Je to program, v ktorom sa môžu nájsť všetci politici, nezávisle od ich kultúrnej alebo náboženskej príslušnosti, ktorí chcú spoločne pracovať pre dobro ľudskej rodiny a pritom praktizovať ľudské čnosti – spravodlivosť, rovnosť, vzájomný rešpekt, úprimnosť, čestnosť, vernosť – ktoré sú predpokladom dobrého politického konania.
V tejto súvislosti je vhodné si pripomenúť „blahoslavenstvá politika“, pochádzajúce od vietnamského kardinála Františka Xavera Nguyễna Vãn Thuậna, ktorý zomrel v roku 2002 a bol verným svedkom evanjelia:
Blahoslavený politik, ktorý svoju úlohu náležite pozná a plne si ju uvedomuje.
Blahoslavený politik, v osobe ktorého sa zračí dôveryhodnosť.
Blahoslavený politik, ktorý pracuje pre spoločné dobro a nie pre svoj vlastný záujem.
Blahoslavený politik, ktorý zostáva verne dôsledný.
Blahoslavený politik, ktorý buduje jednotu.
Blahoslavený politik, ktorý sa usiluje o uskutočnenie radikálnej zmeny.
Blahoslavený politik, ktorý vie počúvať.
Blahoslavený politik, ktorý nemá strach.5
Každé nové voľby, každé volebné obdobie, každý krok verejného života predstavuje príležitosť na návrat k zdrojom a odkazom, ktoré inšpirujú spravodlivosť a právo. Sme presvedčení o tom, že dobrá politika je v službe pokoja; rešpektuje a podporuje základné ľudské práva, ktoré sú zároveň vzájomnými povinnosťami, aby sa medzi súčasnými a budúcimi generáciami vytvorilo puto dôvery a vďačnosti.
4. Neresti politiky
Popri cnostiach, žiaľ, v politike nechýbajú ani neresti, spôsobené jednak osobnou neschopnosťou, jednak pokrivenosťou prostredia a inštitúcií. Všetkým je jasné, že neresti politického života oberajú o dôveryhodnosť systémy, v ktorých sa politika uskutočňuje, rovnako ako podrývajú autoritu, rozhodnutia a skutky osôb, ktoré sa jej venujú. Tieto neresti, ktoré oslabujú ideál pravej demokracie, sú hanbou verejného života a ohrozujú sociálny mier. Ide o korupciu – v rôznych formách sprenevery verejného majetku alebo manipulatívneho zaobchádzania s ľuďmi – o popieranie práva, pohŕdanie spoločenskými pravidlami, nelegálne obohacovanie, odôvodňovanie moci silou alebo pod svojvoľnou zámienkou „štátneho záujmu“, o tendenciu upevňovania moci, xenofóbiu a rasizmus, nezáujem o životné prostredie, drancovanie prírodných zdrojov kvôli okamžitému zisku a pohŕdanie tými, čo boli prinútení k vysťahovalectvu.
5. Dobrá politika podporuje účasť mladých a dôveru v druhých
Keď je vykonávanie politickej moci zamerané výlučne na ochranu záujmov niekoľkých privilegovaných jednotlivcov, budúcnosť je kompromitovaná a mladí ľudia môžu byť v pokušení prepadnúť nedôvere, lebo sú odsúdení zostať na okraji spoločnosti bez možnosti spoluutvárať budúcnosť. Ak však politika nájde konkrétne vyjadrenie v podpore mladých talentov a povolaní, ktoré chcú realizovať, vo svedomí i na tvárach sa rozhostí pokoj. Vzniká istá dynamická dôvera v zmysle: „ja ti dôverujem a spolu s tebou verím“ v možnosť pracovať spoločne pre spoločné dobro. Politika slúži pokoju, ak sa prejavuje v tom, že uznáva charizmy a schopnosti každej osoby. „Čo je krajšie ako podaná ruka? Boh chcel, aby slúžila na dávanie a prijímanie. Boh nechcel, aby zabíjala (porov. Gn 4, 1) alebo aby spôsobovala utrpenie, ale aby sa starala a pomáhala žiť. Popri srdci a rozume sa môže aj ruka stať nástrojom dialógu.“6
Každý môže prispieť k budovaniu spoločného domu vlastným kameňom. Autentický politický život, ktorý sa zakladá na práve a čestnom dialógu medzi subjektmi, zakaždým znovu povstáva z presvedčenia, že každá žena, každý muž a každá generácia v sebe skrýva prísľub novej vzťahovej, intelektuálnej, kultúrnej a duchovnej energie. Nikdy nie je jednoduché prežívať takúto dôveru, pretože ľudské vzťahy sú veľmi zložité. Zvlášť v týchto časoch, keď žijeme v atmosfére nedôvery, zakorenenej v strachu z iných alebo cudzincov, v úzkosti zo straty vlastných výhod. To sa, žiaľ, prejavuje aj na úrovni politiky v postojoch uzavretosti alebo nacionalizmu, spochybňujúcich bratstvo, ktoré náš globalizovaný svet tak veľmi potrebuje. Dnes viac ako inokedy potrebujú naše spoločnosti „tvorcov pokoja“, ktorí sa môžu stať skutočnými poslami a svedkami Boha Otca, ktorý chce dobro a šťastie ľudskej rodiny.
6. Nie vojne a stratégii strachu
Keď si sto rokov po skončení prvej svetovej vojny pripomíname mladých ľudí padnutých počas týchto bojov a útrapy civilného obyvateľstva, chápeme dnes lepšie ako včera strašné ponaučenie z bratovražedných vojen: pokoj nikdy nemožno redukovať len na rovnováhu síl a strachu. Držať niekoho v ohrození značí ponížiť ho do postavenia objektu a popierať jeho dôstojnosť. Preto znova tvrdíme, že stupňovanie zastrašovania, ako aj nekontrolované šírenie zbraní protirečí morálke a hľadaniu skutočného súladu. Teror páchaný na tých najzraniteľnejších prispieva k odchodu celých populácií do exilu, kde hľadajú krajinu pokoja. Také politické reči, ktoré obviňujú migrantov zo všetkých ziel a zbavujú chudobných nádeje, sú neprijateľné. Namiesto toho treba zdôrazňovať, že pokoj sa zakladá na rešpektovaní každej osoby, bez ohľadu na jej minulosť, na rešpektovaní zákonov a spoločného dobra a tiež na rešpektovaní nám zvereného stvorenia a morálneho bohatstva zdedeného po minulých generáciách.
Zvlášť pritom myslíme aj na deti, ktoré žijú v súčasných konfliktných oblastiach, a na všetkých, ktorí sa zasadzujú za ochranu ich životov a ich práv. Jedno zo šiestich detí je vo svete postihnuté násilím a následkami vojny, ak nie priamo postavené do roly vojaka či rukojemníka ozbrojených skupín.
7. Veľký projekt pokoja
V týchto dňoch slávime sedemdesiate výročie Všeobecnej deklarácie ľudských práv, prijatej po druhej svetovej vojne. V tejto súvislosti si pripomíname konštatovanie pápeža sv. Jána XXIII.: „Keď sa však v ľudských bytostiach prebudí vedomie o ich právach, musí sa u nich prebudiť aj uvedomenie si tomu zodpovedajúcich povinností. Vlastnenie práv zahŕňa rovnako povinnosť vymáhať svoje práva ako prejav svojej dôstojnosti; a tiež uznávať tieto práva a rešpektovať ich u všetkých ľudských bytostí.“7
Pokoj je totiž ovocím veľkého politického projektu, ktorý sa zakladá na vzájomnej zodpovednosti a závislosti ľudských bytostí. Ale je to aj výzva, ktorú treba deň čo deň prijímať. Pokoj značí obrátenie srdca a duše a je ľahké rozpoznať tri nerozlučné aspekty tohto vnútorného a spoločného pokoja:
– pokoj so sebou samým: odmietnutie neústupčivosti, zlosti a netrpezlivosti a – ako radil sv. František Saleský – prejaviť „voči sebe samým trochu vľúdnosti“, aby sme mohli ponúknuť „trochu vľúdnosti druhým“;
– pokoj s druhým: s rodinným príslušníkom, priateľom, cudzincom, chudobným, trpiacim...; odvaha stretnúť sa s ním a vypočuť posolstvo, ktoré prináša;
– pokoj so stvorením: znova odhaliť veľkosť Božieho daru a časť zodpovednosti, ktorá čaká na každého z nás ako obyvateľa sveta, občana a tvorcu budúcnosti.
Politika pokoja, ktorá dobre pozná ľudskú krehkosť a ráta s ňou, môže vždy čerpať z ducha Máriinho Magnifikatu, ktoré Matka Krista Spasiteľa a Kráľovná pokoja spieva v mene všetkých ľudí: „... a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. (...) lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky“ (Lk 1, 50 – 55).
Vo Vatikáne 8. decembra 2018
František
1 Porov. Lk 2, 14: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“
2 Porov. Le Porche du mystère de la deuxième vertu, Paríž 1986.
3 Apoštolský list Octogesima adveniens (14. máj 1971), 46.
4 Encyklika Caritas in veritate (29. jún 2009), 7.
5 Porov. Príhovor na podujatí Civitas v Padove, spojenom s výstavou: „30 dní“, n. 5, 2002.
6 BENEDIKT XVI.: Príhovor k predstaviteľom Beninu, Cotonou, 19. november 2011.
7 Encyklika Pacem in terris (11. apríla 1963), 24.