Vedení Duchom na misie
Drahí bratia a sestry,
v uplynulých rokoch sme mali možnosť zamýšľať sa nad dvoma aspektmi súvisiacimi s kresťanským povolaním: nad výzvou „vyjsť zo seba samých“, aby sme počúvli Pánov hlas, a nad významom cirkevného spoločenstva ako privilegovaného miesta, kde sa Božie povolanie rodí, živí a prejavuje.
Teraz, pri príležitosti 54. svetového dňa modlitieb za duchovné povolania, by som sa chcel pristaviť pri misionárskom rozmere kresťanského povolania. Ten, kto sa nechal pritiahnuť Božím hlasom a vydal sa nasledovať Ježiša, čoskoro hlboko v sebe spozoruje nepotlačiteľnú túžbu priniesť dobrú zvesť bratom prostredníctvom hlásania evanjelia a charitatívnej služby. Všetci kresťania sú ustanovení byť misionármi evanjelia! Učeník totiž neprijíma dar Božej lásky pre vlastnú útechu; nie je povolaný využívať ho len pre seba alebo v záujme jednej firmy. Bol jednoducho dotknutý a premenený radosťou z poznania, že Boh ho miluje a túto skúsenosť si nemôže viac nechať len pre seba: „Radosť evanjelia, ktorá napĺňa život spoločenstva učeníkov, je misionárska radosť“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 21).
Misionárske poslanie teda nie je niečím, čo je ku kresťanskému životu akosi pridané, ako nejaký ornament, ale naopak, nachádza sa v samom srdci viery: dôsledkom nášho vzťahu s Pánom je to, že sme poslaní do sveta ako proroci jeho slova a svedkovia jeho lásky. Ak aj v sebe pociťujeme mnohé slabosti a niekedy sa možno cítime malomyseľní, musíme zdvihnúť hlavu hore k Bohu a nedať sa rozdrviť pocitom nedostatočnosti či prepadnúť pesimizmu, ktorý nás robí pasívnymi divákmi nudného a jednotvárneho života. Niet tu miesta pre obavy: sám Boh prichádza, aby očistil naše „nečisté pery“ a urobil nás hodnými tejto misie: „,... zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený!ʻ Potom som počul hlas Pána, ktorý hovoril: ,Koho mám poslať, kto nám pôjde?ʻ I povedal som: ,Hľa, tu som, pošli mňa!ʻ“ (Iz 6, 6 – 8).
Každý misionársky učeník počuje v srdci tento Boží hlas, ktorý ho pozýva, aby „chodil“ medzi pohanmi ako Ježiš, „dobre robil a uzdravoval všetkých“ (porov. Sk 10, 38). Už som mal možnosť pripomenúť, že v sile krstu je každý kresťan „Kristoforom“ , teda „tým, kto nosí Krista“ bratom (porov. Katechéza 30. januára 2016). To platí zvlášť pre tých, ktorí sú povolaní k životu osobitného zasvätenia a tiež pre kňazov, ktorí veľkodušne odpovedali „Hľa, tu som, pošli mňa!“ Títo sú pozvaní, aby s novým misionárskym zápalom vyšli z posvätného chrámového opevnenia a umožnili nežnej Božej láske rozliať sa pre dobro ľudí (porov. Homília na svätej omši svätenia krizmy, 24. marca 2016). Takýchto kňazov Cirkev potrebuje: dôveryplných a radostných, pretože objavili skutočný poklad, nedočkavých ísť a radostne ho všetkým zvestovať (porov. Mt 13, 44).
V súvislosti s kresťanskými misiami zaiste vyvstáva nemálo otázok: čo to znamená byť misionárom evanjelia? Kto nám dá silu a odvahu hlásať? Aká je evanjeliová logika, ktorou sa misie inšpirujú? Na tieto otázky môžeme odpovedať rozjímaním nad troma scénami z evanjelia: začiatok Ježišovho poslania v synagóge v Nazarete (porov. Lk 4, 16 – 30); cesta, ktorou ako Vzkriesený ide po boku emauzských učeníkov (porov. Lk 24, 13 – 35); a napokon podobenstvo o zasiatom semene (porov. Mk 4, 26 – 27).
Ježiš je pomazaný Duchom a poslaný. Byť misionárskym učeníkom znamená aktívne sa podieľať na Kristovom poslaní, ktoré sám Ježiš v nazaretskej synagóge opisuje takto: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18 – 19). To je tiež naším poslaním: byť pomazaní Duchom a ísť hlásať Božie slovo bratom a sestrám, stať sa pre nich nástrojom spásy.
Ježiš ide po našom boku. Pred otázkami, ktoré vyvstávajú v srdci človeka a výzvami, ktoré prináša realita, sa môžeme cítiť bezradní, bez dostatočnej energie a nádeje. Je tu riziko, že kresťanské misie sa budú javiť ako číra, neuskutočniteľná utópia, alebo aspoň ako niečo, čo presahuje naše sily. Ak však kontemplujeme vzkrieseného Ježiša, ktorý kráča po boku emauzských učeníkov (porov. Lk 24, 13 – 15), naša nádej môže znovu ožiť. V tejto evanjeliovej udalosti nachádzame skutočnú „liturgiu cesty“, ktorá predchádza liturgiu slova a lámanie chleba a ktorá nám hovorí, že pri každom našom kroku je Ježiš po našom boku. Dvaja učeníci – zranení pohoršením kríža – sa vracajú domov cestou porážky: v srdci si nesú zlomenú nádej a neuskutočnený sen. Radosť evanjelia u nich nahradil smútok. Čo urobí Ježiš? Nesúdi ich, ide s nimi po tej istej ceste a namiesto vytvorenia múru otvorí cestu. Pomaly premieňa ich malomyseľnosť. Keď im hlása slovo a láme chlieb, zapaľujú sa im srdcia a otvárajú oči. Rovnako ani kresťan nie je pri plnení misionárskeho záväzku sám, ale aj v námahách a nepochopeniach zakusuje, „že Ježiš s ním kráča, s ním hovorí, s ním dýcha, s ním pracuje. Cíti, že živý Ježiš je s ním uprostred misijného poslania“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 266).
Ježiš dáva vzklíčiť semenu. Nakoniec je dôležité naučiť sa z evanjelia, ako ohlasovať. Nezriedka sa totiž môže stať – aj pri najlepšej vôli – že prepadneme túžbe po moci, prozelytizme a netolerantnom fanatizme. Evanjelium nás však pozýva, aby sme odmietli modloslužbu úspechu a moci, neprimeranú starosť o štruktúry a istú úzkostlivosť, ktorá zodpovedá skôr duchu dobývania než duchu služby. Semeno kráľovstva – hoci je malé, neviditeľné a niekedy bezvýznamné – potichu rastie vďaka neprestajnému Božiemu pôsobeniu: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie“ (Mk 4, 26 – 27). Toto je naša hlavná nádej: Boh prekonáva naše očakávania a prekvapuje nás svojou veľkodušnosťou; spôsobuje, že naša práca prináša ovocie presahujúce akékoľvek ľudské výpočty.
S touto evanjeliovou nádejou sa otvorme tichému pôsobeniu Ducha, ktoré je základom misií. Bez vytrvalej a kontemplatívnej modlitby nemôže existovať nijaká pastorácia povolaní, ani kresťanské misie. V tomto zmysle treba kresťanský život sýtiť počúvaním Božieho slova a predovšetkým pestovaním osobného vzťahu s Pánom v eucharistickej adorácii, ktorá je privilegovaným „miestom“ stretnutia s Bohom.
Chcem vás vrelo povzbudiť k takémuto dôvernému priateľstvu s Pánom najmä preto, aby ste zhora vyprosili nové povolania ku kňazstvu a zasvätenému životu. Boží ľud potrebuje, aby ho viedli pastieri, ktorí svoj život zasvätili službe evanjeliu. Preto prosím farské spoločenstvá, združenia a početné modlitbové skupiny v Cirkvi: odolávajte pokušeniu malomyseľnosti a ďalej sa modlite k Pánovi, aby poslal robotníkov na svoju žatvu a dal nám kňazov, ktorí milujú evanjelium a sú schopní byť nablízku bratom a sestrám, a tak sa stať živým znamením milosrdnej Božej lásky.
Drahí bratia a sestry, aj dnes môžeme znovu nájsť zápal pre evanjelium a povzbudzovať mladých predovšetkým k nasledovaniu Krista. Namiesto rozšíreného pocitu apatickej viery či viery zúženej len na „povinnosti, ktoré treba plniť“, túžia naši mladí objaviť stále aktuálnu príťažlivosť Ježišovej osoby, nechať sa ním osloviť a vyprovokovať jeho slovami a jeho gestami, a napokon vďaka nemu snívať o plnom ľudskom živote, ktorý sa s radosťou obetuje v láske.
Najsvätejšia Panna Mária, Matka nášho Spasiteľa, mala odvahu objať tento Boží sen, vložiť svoju mladosť a svoje nadšenie do jeho rúk. Nech na jej príhovor získame rovnakú otvorenosť srdca, ochotu povedať svoje „hľa, tu som“ na Pánovo volanie a radosť vydať sa na cestu (porov. Lk 1, 39) ako ona, aby sme ju hlásali celému svetu.
Vo Vatikáne 27. novembra 2016, na Prvú adventnú nedeľu
František