Téma rodiny je v centre hlbších úvah Cirkvi i synodálneho procesu počas dvoch zhromaždení Biskupskej synody: mimoriadneho, ktoré sa konalo nedávno, a riadneho, ktoré je zvolané na október tohto roka. V tejto súvislosti som považoval za vhodné, aby sa aj téma nastávajúceho Svetového dňa spoločenských komunikačných prostriedkov týkala rodiny. Ostatne, rodina je prvým miestom, kde sa učíme komunikovať. Návrat k tejto prvotnej skutočnosti nám môže pomôcť, aby sa naša komunikácia stala autentickejšou a humánnejšou a tiež aby sme rodinu videli v novej perspektíve.
Môžeme sa pritom inšpirovať evanjeliovou pasážou, ktorá hovorí o návšteve Márie u Alžbety (Lk 1, 39 – 56). „Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: ,Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života‘“ (v. 41 – 42).
Táto epizóda nám predovšetkým ukazuje komunikáciu ako dialóg, ktorý sa prelína s rečou tela. Na Máriin pozdrav totiž ako prvé odpovedá dieťatko, ktoré sa radostne zachvelo v Alžbetinom lone. Radosť zo stretnutia s druhými je v istom zmysle archetypom a symbolom každej komunikácie, ktorý si osvojujeme ešte pred príchodom na tento svet. Lono, ktoré nás hostí, je prvou „školou“ komunikácie, ktorá spočíva v počúvaní a telesnom kontakte a v ktorej sa začíname oboznamovať s vonkajším svetom v chránenom prostredí a za upokojujúcich zvukov tlkotu matkinho srdca. Toto stretnutie dvoch bytostí, ktoré sú si navzájom také blízke a zároveň také vzdialené, stretnutie plné prísľubov, je našou prvou skúsenosťou s komunikáciou. Skúsenosťou, ktorá nás všetkých spája, pretože každý z nás sa narodil z matky.
Aj po tom, ako sme prišli na svet, ostávame v istom zmysle v „lone“, ktoré predstavuje rodina. Toto lono tvoria rozličné osoby vo vzájomnom vzťahu: rodina je „miesto, kde sa učíme žiť v pluralite“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 66). Rodové odlišnosti a generačné rozdiely – o ktoré v komunikácii v rodine predovšetkým ide – sú vzájomne prijímané, pretože medzi jednotlivými osobami existuje vzťahové puto. A čím širšie je spektrum ich vzťahov, čím väčšie sú vekové rozdiely, tým bohatšie je naše životné prostredie. Na vzťahu je založené aj slovo, pričom zasa slovo toto vzťahové puto upevňuje. Slová si nevymýšľame: môžeme ich používať, pretože sme ich dostali. A v rodine sa učíme hovoriť „materinskou rečou“, jazykom našich predkov (porov. 2 Mach 7, 25. 27). V rodine vnímame, že nás predchádzajú iní, ktorí nás povolali do života a umožnili nám – keď príde na nás rad – splodiť život, a tak urobiť niečo dobré a krásne. Môžeme dávať, lebo sme prijali; a tento činný kolobeh je jadrom schopnosti rodiny komunikovať vnútri i navonok – a vo všeobecnosti je paradigmou každej komunikácie.
Vďaka tejto skúsenosti vzťahu, ktorý nás „predchádza“, je rodina prostredím, v ktorom sa odovzdáva základná forma komunikácie, ktorou je modlitba. Keď mama a otec uspávajú svoje nedávno narodené deti, často ich zverujú Bohu, aby nad nimi bdel; a keď sú už väčšie, spolu s nimi sa modlia jednoduché modlitby, spomínajúc v nich s láskou aj na ďalších ľudí – starých rodičov, chorých a trpiacich, všetkých tých, ktorí najviac potrebujú Božiu pomoc. Tak si väčšina z nás v rodine osvojila náboženský rozmer komunikácie, ktorý je v kresťanstve celý preniknutý láskou; láskou Boha, ktorý sa nám daruje a ktorého my darujeme druhým.
Schopnosť rodiny objímať sa, povzbudzovať, sprevádzať, dešifrovať pohľady i mlčanie, spoločne sa smiať i plakať – pričom ide o ľudí, ktorí si nevybrali jeden druhého, a predsa sú pre seba navzájom dôležití –, nám predovšetkým umožňuje pochopiť, čo značí skutočná komunikácia v zmysle objavovania a budovania blízkosti. Keď si ideme navzájom v ústrety a akceptujeme sa, vzdialenosť medzi nami sa zmenšuje, a to je dôvod na radosť: Máriin pozdrav a radostný záchvev dieťatka vyvolajú Alžbetino požehnanie, po ktorom nasleduje nádherný chválospev Magnifikat, v ktorom Mária chváli Boží plán lásky s ňou i s celým jeho ľudom. Z jej „áno“, ktoré vyslovila s vierou, vyplývajú dôsledky, ktoré presahujú nás samých a šíria sa vo svete. „Navštíviť“ znamená otvoriť dvere, nezatvoriť sa vo vlastnom byte, ale vyjsť von a ísť k druhým. Aj rodina je živá len vtedy, ak „dýcha“ a otvára sa navonok. A rodiny, ktoré tak robia, môžu odovzdávať svoje posolstvo života a spoločenstva, môžu poskytovať útechu a nádej tým najzranenejším rodinám a tiež prispieť k rastu samotnej Cirkvi, ktorá je rodinou rodín.
Rodina viac než čokoľvek iné je miestom, kde spoločne prežívame všedné dni, kde zakúšame vlastné i cudzie obmedzenia, malé i veľké problémy spojené so spolužitím s druhými. Neexistuje dokonalá rodina. No netreba mať obavy z nedokonalosti, slabosti či dokonca konfliktov; treba sa naučiť im čeliť konštruktívnym spôsobom. Preto je rodina, v ktorej sa majú radi – s jej obmedzeniami i hriechmi – školou odpúšťania. Odpúšťanie je dynamickou silou komunikácie. Ide o to, že prostredníctvom vyjadrenej a prijatej ľútosti sa môže znovu rozbehnúť a rásť komunikácia, ktorá viazne a je narušená. Dieťa, ktoré sa v rodine naučí počúvať druhých, hovoriť úctivo a vyjadrovať svoj názor bez toho, aby zamietalo názor tých druhých, bude v spoločnosti tvorcom dialógu a zmierenia.
Pokiaľ ide o obmedzenia a komunikáciu, môžeme sa veľa naučiť od rodín s deťmi postihnutými jedným či viacerými hendikepmi. Motorický, citový alebo intelektový nedostatok je vždy pokušením uzavrieť sa; no vďaka láske rodičov, súrodencov a ďalších blízkych osôb sa môže stať pohnútkou na otvorenie sa, ochotu deliť sa a komunikovať so všetkými; môže tiež pomôcť, aby sa škola, farnosť či rôzne združenia stali ústretovejšími a nikoho nevylučovali.
Vo svete, kde sa tak často zlorečí a ohovára, kde sa seje svár a naše ľudské prostredie sa zamoruje klebetami, rodina sa môže stať školou komunikácie ako požehnávania. A to aj tam, kde očividne vládne nenávisť a násilie, keď rodiny sú medzi sebou rozdelené múrmi z kameňa či rovnako nepreniknuteľnými múrmi predsudkov a neľúbosti a kde zdanlivo existujú dobré dôvody povedať, že „už toho bolo dosť“. V skutočnosti existuje jediný spôsob, ako prelomiť špirálu zla a svedčiť o tom, že dobro je vždy možné, a tiež ako naučiť deti bratskému správaniu: požehnávať namiesto zlorečiť, navštevovať namiesto odmietať, prijímať namiesto bojovať.
Tie najmodernejšie médiá, ktoré sú dnes – najmä pre tú najmladšiu generáciu – už nenahraditeľné, môžu komunikácii v rodine a medzi rodinami buď prekážať, alebo pomáhať. Môžu jej prekážať, ak sa stanú príležitosťou, ako sa vyhnúť počúvaniu, ako sa izolovať napriek fyzickej prítomnosti, ako vyplniť každú chvíľu ticha a odpočinku, zabudnúc, že „ticho je podstatnou súčasťou komunikácie a bez neho neexistujú žiadne obsahovo bohaté slová“ (Benedikt XVI., Posolstvo na 46. svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov, 24. 1. 2012). Môžu prospievať komunikácii, ak pomáhajú ľuďom rozprávať sa, deliť sa s druhými a byť v kontakte s tými, ktorí sú ďaleko, ďakovať im a prosiť ich o odpustenie, opätovne im poskytujúc možnosť na nové stretnutie. Ak si denne vždy znovu uvedomujeme centrálny význam stretnutia – tohto „živého začiatku“ –, vieme svoj vzťah k technológiám správne usmerniť a nedáme sa nimi riadiť. Aj v tejto oblasti sú rodičia prvými vychovávateľmi. No netreba ich v tom nechať samotných; kresťanské spoločenstvo im má pomáhať, aby vedeli svoje deti naučiť, ako žiť vo svete komunikácií podľa kritérií zodpovedajúcich dôstojnosti ľudskej osoby a spoločnému dobru.
Dnes stojíme pred úlohou naučiť sa znovu rozprávať, nie iba produkovať a konzumovať informácie. K tomu nás vedú súčasné vplyvné a cenné komunikačné prostriedky. Informácie sú dôležité, no nestačia, pretože príliš často zjednodušujú, stavajú proti sebe rozdiely a odlišné pohľady, pričom nás podnecujú, aby sme sa rozhodli, na ktorej strane sme, namiesto toho, aby sme zaujali nejaký spoločný postoj.
A konečne rodina nie je objektom na diskusiu alebo pôdou na vedenie ideologických bojov, ale je prostredím, v ktorom sa učíme komunikovať medzi blízkymi ľuďmi, a subjektom, ktorý komunikuje, „komunikujúcou komunitou“. Komunitou, ktorá vie sprevádzať, sláviť a prinášať plody. Takéto chápanie nám umožňuje nový pohľad na rodinu, v ktorom spoznávame, že je naďalej pre nás významným zdrojom ľudskosti, nie iba problémom či inštitúciou, ktorá je v kríze. Médiá majú niekedy sklon predstavovať rodinu, akoby bola abstraktným modelom, ktorý treba prijať alebo odmietnuť, brániť alebo napadnúť, a nie ako realitu, ktorú treba žiť; akoby to bola niečia ideológia zameraná proti niekomu inému, a nie miesto, kde sa všetci učíme, čo znamená komunikovať v láske, ktorá sa prijíma a daruje. „Rozprávať sa“ značí chápať, že naše životy sú spletené do jediného deja, že sú tu mnohé hlasy, no každý z nich je nenahraditeľný.
Najkrajšia rodina – ktorá je protagonistkou, nie problémom – je tá, ktorá vychádzajúc z vlastného svedectva dokáže vyjadriť krásu a bohatstvo vzťahu medzi mužom a ženou a vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Nebojujeme za to, aby sme bránili minulosť, ale trpezlivo a s dôverou v každom prostredí, kde sa denne nachádzame, pracujeme na budovaní budúcnosti.
Vo Vatikáne 23. januára 2015, na vigíliu sviatku sv. Františka Saleského
FRANTIŠEK